Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Nedeľa Krstu Krista Pána - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

SME POKRSTENÍ – OSLOVUJME POKRSTENÝCH

Partia chlapcov zdemolovala čakáreň. Samozrejme, vyšetrovala to polícia, všetkých pochytali, dali ich dokopy, začali sa vypytovať. Pýtali sa: „Kto to urobil?“ Ale ako to býva, zvlášť na počiatku, ani jeden z týchto chlapcov nebol ochotný sa priznať. Keď ich už však držali dlhšie a skúsení policajti poznali rôzne finty, ako vytiahnuť priznanie z takýchto  chlapcov, svojou šikovnosťou napokon z jedného vypáčili: „Milan to urobil.“ Po vyslovení mena, chlapcom zaznela otázka: „A ktorý z vás je Milan?“ Zas bolo ticho. Ani jeden sa nechcel priznať, ale bolo očividné, že zvlášť  jeden sa uťahuje do úzadia, skrýva sa. Policajtom neuniklo, že ten asi  bude  Milan. Policajt sa ho pýtal priamo: „Ty si Milan?“ On koktal: „Ne, ne, nie, nie!“ „A kto si ty?“ „No, ne, neviem.“ Iste, chlapec mohol byť prestrašený, ako býva človek, keď je prichytený pri niečom zlom, alebo pri niečom, čo chce veľmi ututlať, takmer vždy je zneistený, ale ešte i tak chce utajiť pravdu a to pravdu i o sebe.

Dnes sa stretávame znova pri rieke Jordán. Nepočujeme otázky, ktoré sme už počuli predtým, nie tak dávno; otázky, ktoré boli adresované sv. Jánovi Krstiteľovi: „Kto si ty? Si Mesiáš?“ Keď Ján Krstiteľ dostával tieto otázky, on sa neroztriasol, ale jednoznačne začal odpovedať: „Nie som Mesiáš.“ „Si prorok?“ „Nie som prorok.“ „Kto si? Aká je tvoja úloha?“ „Pripraviť cestu Pánovi.“ Ján teda nebol ten, ktorý sa roztriasol. Ján nebol ten, ktorý mal, či chcel niečo zatĺcť, lebo niečo vyviedol. Ján bol ten, ktorý mal pripraviť cestu Pánovi.

Stojíme pred veľkou udalosťou Pánovho krstu. Ján krstí Ježiša, ale odpoveď na to, čo sa vlastne v tejto chvíli deje, odpoveď na túto veľkú udalosť dáva sám Boh a to  slovami: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Týmito slovami po predchádzajúcom krste, Boh nanovo vyznáva svoju lásku k Synovi. A zároveň potvrdzuje svoje otcovstvo a Ježišovo synovstvo: „Toto je môj milovaný Syn.“ Táto Božia reakcia, odpoveď bola adresovaná nielen tam prítomným ľuďom, ale je adresovaná i každému jednému z nás. Je to odpoveď o Ježišovi, ale je to zároveň i odpoveď o mne. O každom jednom z nás, ktorí sme prijali krst. Boh aj nám vysvetľuje, aj nám dáva katechézu, „kto“ vlastne sme. Sme milovaní synovia a dcéry Božie. Tak sme boli poučení pred krstom; ak sme ho prijímali v detskom veku, tak boli  poučení naši rodičia a krstní rodičia. Ale pred prvým svätým prijímaní, pred birmovkou, pri veľkonočnej vigílii, aj v dnešný deň a  ktovie ešte koľkokrát pri obnovení krstných sľubov sme si znova a znova mohli pripomenúť veľkú udalosť nášho krstu, nášho záväzku voči Bohu, ale ešte viac veľkého záväzku, ktorý sa vlastne nenazýva záväzok, ale oveľa viac láskyplný vzťah Boha Otca ku každému jednému z nás. „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra!“

Milí bratia a sestry, keď sme si dnes v úvode sv. omše jednoduchým pokropením pripomenuli náš krst; krst každého jedného z nás, tým chcelo byť pripomenuté práve to, čo Boh povedal aj o nás: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra.“ Keď si uvedomujeme veľkosť tejto udalosti, skúsme sa zamyslieť: Keď pokrstený; a nie je nás málo ani v republike, ani vo svete; keď pokrstený človek dostane otázke: „Kto si? Kto si so svojim krstom?“ Nie je to veľakrát tak, že opýtaný začne habkať tak, ako chlapci v úvodnom príklade? „Ja neviem kto som.“ Chlapci habkali zo strachu. My môžeme takto reagovať z nevedomosti, možno aj z hanby. Hanbíme sa vyznať, že sme prijali krst.  Možno aj z nezáujmu, alebo znova sa vráťme k tomu, že sa obávame následného výsmechu. Teda naozaj: „Kto si?“ Kto je pokrstený človek? Kto som ja, ako pokrstený?

Keďže strom poznáme podľa ovocia, hľadáme odpoveď na položenú otázku, na základe konaných skutkov. Lebo prijatie krstu hýbe človekom, aby konal. Aby konal sám, autonómne. Konal vo svojej rodine, v škole, na pracovisku. Aby aj pokrstená spoločnosť bola poznačená práve znakom a silou krstu a silou krstného vyznania, svedectva. Lebo opakujem znova, aj na našom Slovensku môžeme počítať, že z 5,5 milióna obyvateľov; dovolím si povedať, že viac ako 4 milióny obyvateľov sú pokrstení. Možno až okolo 4,5 milióna. To nie  je málo! To sa má prejaviť na živote spoločnosti. A ak hovoríme o veľkých číslach pokrstených aj vo svetovom meradle, tak by sa to malo prejaviť vo svete. Ale vidieť to? Ak to nevidieť, tak prečo?

Keď začiatkom osemdesiatych rokov sv. pápež Ján Pavol II. navštívil Francúzsko, konajúc tak jednu z prvých návštev tejto krajiny; položil Francúzom známu otázku, pričom použil tradičnú formuláciu, označujúcu Francúzov: „Prima figlia Ecclesiae“ - „Prvá dcéra Cirkvi“. „Francúzsko, prvá dcéra Cirkvi, „čo si urobila so svojim krstom?!“ Francúzi, čo ste urobili so svojim krstom? Údajne túto otázku Francúzi dodnes nedokážu sv. Jánovi Pavlovi II. odpustiť. To hovoríme o nich. Ale keď sa spýtate vo svojej rodine svojich nepraktizujúcich synov, dcér, príbuzných, čo robia so svojim krstom; ako dopadne takto položená otázka? Vedia na ňu odpovedať? A pritom, krstom sa všetko začalo. Alebo mohlo sa začať, malo sa začať. Tak, ako povedal sv. pápež Ján Pavol II. vo Wadowiciach, keď ako už pápež prišiel ku krstiteľnici. Vtedy zazneli jeho slová: „Tu sa to všetko začalo.“ Aj mne Pán Boh doprial, aby som po šesťdesiatych rokoch, keď som sa vrátil sem, do Rožňavy, kde som bol pokrstený, aby som tiež mohol povedať: „Tu sa to všetko začalo.“ Tu sa začal nádherný vzťah s Bohom, ktorý môžem rozvíjať, ale môžem ho i pochovať.

Každý jeden z nás môžeme byť ako chlapec s rukami za chrbtom, ktorý sa postavil pred mudrca. V ruke mal vtáča a s dávkou drzosti sa pýtal mudrca: „No, keď si taký múdry, povedz mi, či je ten vták v mojej ruke živý, alebo mŕtvy?“ Keďže múdry človek videl, rozlíšil v položenej otázke chyták, odpovedal veľmi logicky: „Či je vták v tvojej ruke živý, alebo mŕtvy, to závisí od teba. A závisí od teba, či bude živý, alebo mŕtvy; lebo keď poviem, že je živý, ty ho stlačíš a bude mŕtvy. Keď poviem, že je mŕtvy, ukážeš mi, že ešte žije. Od teba to závisí. Teda aj život viery v nás, či je živý, alebo mŕtvy, to tiež závisí od každého jedného z nás a od našej spolupráce s milosťou Božou.

Keď si znova premietame mnohé možné ľudské reakcie na nádherné Božie oslovenie: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra“, napriek všetkému negatívnemu zo strany človeka, Boh neodvoláva svoje vyznanie: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra.“ A také je aj posolstvo Vianoc. To je to nádherné posolstvo Vianoc, ktoré niektorí duchovní pisatelia videli napríklad aj na reakcii Márie a Jozefa, keď hľadali nocľah v Betleheme. Či už to bola ich vízia, alebo nejaká poetická voľba pisateľov, to v tejto chvíli nie je dôležité. Píšu o tom, ako Jozef a Mária, keď hľadali nocľah; a ako sme pred časom spomenuli, že zaklopali na dvere asi päťdesiatich rodín; aj potom, ako boli všade neprijatí, ešte sa týmto ľuďom ospravedlňovali: „Prepáčte, prepáčte, že sme vás otravovali a rušili, obťažovali svojimi problémami.“ Keď toľko dverí zostalo zatvorených pred Máriou, Jozefom a Ježiškom pod Máriiným srdcom, Mária sa modlila a prosila malého Ježiša pod srdcom: „Ježiško odpusť im, odpusť im, netrestaj ich.“ Ba dokonca, keď prišli konečne do maštale aby sa tam zložili, Mária hovorí Jozefovi: „Poďme vyspievať Magnifikat a poďakujme Pánu Bohu aj za túto chvíľu.“ To je ťažké, že? A veľmi ťažké. Aby ešte aj vo  chvíli takého poníženia, odmietnutia, priam odkopnutia, sme vedeli ďakovať Pánu Bohu za to všetko. Je to náročné, je to ťažké.

Ak ste ma poslúchli, tak ste už čítali materiály, ktoré sú k Odvážnemu roku P18. Vám, starším mohli pomôcť s internetom mladší. Ak ste teda čítali, už poznáte príbeh, ktorý opäť spomeniem: o pátrovi Kentennichovi, ktorý je zakladateľom Schönstattskeho hnutia, ktoré tiež značným spôsobom šíri  mariánsku úctu prostredníctvom  oltárikov Panny Márie, pri ktorých sa stretávajú rodiny k spoločnej modlitbe. Páter Kentennich bol počas druhej svetovej vojny v koncentráku. Jeho spoluväzni mohli často registrovať, ako sa páter modlí slovami: „Pozdrav ma Mária! Pozdrav ma Mária!“ Všetci sa pochopiteľne čudovali, prečo sa modlí takto  a nie známu modlitbu: „Zdravas Mária,“; ale modlí sa slovami: „Pozdrav ma Mária!“ On im vtedy odpovedal: „Alžbete podskočilo dieťa pod srdcom od radosti po Máriinom pozdrave, pri  stretnutí Márie a Alžbety. Keď Mária pozdravila Alžbetu. Od radosti poskočilo dieťa v Alžbetinom lone! Pozdrav ma Mária, nech aj v mojom ťažkom položení pocítim, že si príčinou radosti, našej radosti, a že nás oblažuješ svojou radosťou. Mária, príčina radosti!“

Milí bratia a sestry, dnes končíme prvé dve obdobia cirkevného roka. Po advente končíme i vianočné obdobie a tak je dobre, keď si vyskladáme všetky udalosti, ktoré sme mohli poznať, znova si ich pripomenúť, prežiť, pretože všetky  udalosti adventného i vianočného času nás mohli nanovo povzbudiť aj pri prežívaní vlastného krstu. A to aj v takých chvíľach, ktoré nie sú ľahké. Teda napríklad aj pri apoštoláte  pokrstených. Možno aj pri apoštoláte pokrstených vo vlastnej rodine, kde to býva najťažšie, lebo nikto nie je prorokom medzi svojimi. Keď sa nám aj bude zdať, že ťažko budeme hľadať slová v situáciách keď budeme mať vyznať svoj krst; možno nie tak, ako tí chlapci z úvodného príkladu, ktorí boli prichytení pri zlom čine; skôr, že budeme zneistení pri nenájdení správnych slov; verte, že najpresvedčivejšou odpoveďou každého jedného z nás bude vždy svedectvo života. Teda na každú položenú otázku: „Kto si ty, pokrstený?“ Dáme jednoznačnú odpoveď - svedectvom svojho kresťanského života. Amen.