Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

VŠETKO KONAJTE S LÁSKOU A BUDETE BOŽÍ - Kňazská vysviacka v deň spomienky sv. Antona Paduánskeho - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 13.6. 2020 (v priamom prenose TV Lux a Rádia Lumen)

Dnes všetci – tu prítomní a tiež diváci a poslucháči našich katolíckych médií - Tv Lux a Rádia Lumen sa zúčastňujeme slávenia sv. omše vo veľkej radosti, otvorenosti a hlavne vďačnosti Pánu Bohu za dar dvoch nových kňazských povolaní. Máme tu dvoch našich diakonov, ktorí sa o chvíľu stanú kňazmi. Krásny je celý obrad kňazskej vysviacky, ale v tejto chvíli upriamim pozornosť na jednu jeho časť: krátko po kňazskej vysviacke, keď ešte terajší diakoni si upravia štóly, ich principáli im oblečú kňazské rúcho - ornát. Akoby sme sa vrátili k dnešnému 1. čítaniu z Prvej knihy kráľov, keď Eliáš hádže svoj plášť na Elizea, aby teraz Elizeus pokračoval v službe proroka, ktorú z Božieho rozhodnutia Eliáš už uzavrel. Ale vďaka Pánu Bohu, vaši principáli aj keď vám dajú pripravené kňazské rúcho, nedávajú vám ho preto, aby oni ukončili svoju službu, ale verím, milí bratia - Jozef a Marián, že sa budete tešiť zo  služby našich novokňazov, ktorí vám boli niekoľko rokov blízki - duchovne blízki. Táto blízkosť je jedinečná v tom, že ste si isto uvedomovali dôležitosť, zodpovednosť, ale aj vyznačenie od Pána, že môžete a máte vstúpiť do formácie týchto mladých mužov, formujúcich sa pre túto chvíľu. Dnes prijímajú úžasný dar od Pána a zároveň odovzdávajú svoje životy Pánovi v službe jeho kráľovstvu.

Prežívame mimoriadne, jedinečné časy. Dovolím si urobiť prirovnanie vychádzajúc z dnešnej noci. Bola poriadna búrka, aspoň tu - v Rožňave. Ale dnes svieti nádherné slniečko. A tak moje prianie, ale aj vyznačenie vašej cesty nech je: aby tam, kde je veľká, silná búrka, aby ste prinášali krásne svetlo. Počuli sme aj v úvodnej modlitbe sv. omše o sv. Antonovi Paduánskom, že je mocným pomocníkom v núdzi a v ťažkých chvíľach života. Pamätajte,  že vy máte byť pri ľuďoch i vtedy keď je dobre, i vtedy, keď je ťažko, aby aj z tých veľkých „búrok“ - rôznych trápení a protivenstiev života - vždy znova zažiarilo slniečko.

Spomenul som, že aj vaša kňazská vysviacka je zapasovaná do atmosféry určitého času. Veríme, že je to už končiaca sa pandémia koronavírusu. Aj tento čas vplýval na mnohých ľudí a mnohých ešte stále ovplyvňuje. Pochopiteľne vplýval aj na mnohých vysvätených služobníkov Pána. Pre celú Cirkev bol ustanovený, vyhlásený Rok Božieho slova a tu, v našej diecéze aj Rok Eucharistie. Kostoly boli zavreté a pre veriacich bol sťažený, 8 týždňov nemožný prístup na sv. omšu. Obmedzené boli aj možnosti prijať sviatosť zmierenia, Eucharistiu a chodiť na poklony Sviatosti Oltárnej. Tým že počas tohto času bol kňaz odbremenený od mnohých aktivít, Rok Eucharistie sa pre každého jedného kňaza stal obrovskou príležitosťou požehnaného času. Obrovský čas milosti, pretože obrazne i reálne povedané, každý jeden kňaz sa mohol „zavrieť“ do kostola a podľa vzoru sv. Jána Vianneya tráviť viac času v kostole, ako kdekoľvek inde. Jednoducho byť pred bohostánkom a napĺňať odporúčanie, ktoré som dal: hovoriť veľa Bohu o svojich veriacich, aby keď to už bude možné, sme potom silou tejto nasiaknutej Božej milosti, v sile Slova, potom mohli ľuďom hovoriť o Bohu.

A tak ste, milí bratia kňazi, mohli vyprosovať nesmierne veľa Božieho požehnania pre vám zverených veriacich a tak isto pre všetkých skúšaných pandémiou koronavírusu. Veď kto sa mal modliť za všetkých, aj tých, ktorí hoci sa nemodlia, tiež trpia? Lebo všetci ľudia tiež prežívali svoje obavy, strachy, izoláciu, karanténu, osamotenosť, neistotu... Do toho mohla vstupovať vaša modlitba a prosba za zverený košiar. Taký bol postoj opravdivého dobrého pastiera. A niet sa čo diviť, keď za takým pastierom kráčajú ovečky s dôverou. Poznajú jeho hlas, poznajú vôňu jeho pastierskej služby. Za takým sa ide s dôverou.

Milí ordinandi, aj vy začínate svoju kňazskú cestu v atmosfére určitého času. Ale pamätajte na jedno: aj čas, aj miesto, aj atmosféra vašej služby nebudú vždy rovnaké. Jednoducho časy sa budú meniť, miesta sa budú meniť, ale ani vy nemôžete ustrnúť. Predstavte si, keby sa stalo na salaši - žeby si pastier našiel svoje ležovisko, nemennú pozíciu a jednoducho by mu bolo jedno, či sa mu spred nosa ovce roztrácajú alebo ich niekto rozkráda. Bedlivý, dobrý pastier sa musí hýbať, musí byť v strehu a musí reagovať. To je dobrý pastier, ktorý nedovolí, aby sa mu strácali ovce, alebo aby ich niekto kradol. Nájomník v ovčom rúchu tak nebude  robiť. Jemu je jedno, čo bude s ovcami. Hlavná vec, aby mal svoje ležovisko  a mnohé veci zabezpečené. Keď vám toto hovorím, robím to aj preto, lebo verím, že ste stretli vo svojom živote veľa dobrých pastierov, ktorí vás motivovali a chcete nasledovať ich príklad. Ak ste stretli aj „pokuľhávajúce“ príklady, nenasledujte ich. Nevieme prečo – kto, kedy a prečo začal „kuľhať, krívať“, ísť nedobre. Možno treba byť aj trošku opatrní, lebo v mladosti sa zlo ľahko kritizuje. Ale až roky služby, teda aj vašej služby, ukážu vytrvalosť, kto sa kam posunul. Treba si uvedomiť, že každému, ktorý v mladosti všeličo kritizoval, sa neskôr môže stať, že bude rovnaký, alebo horší ako ten, ktorý bol kritizovaný.

Vráťme k spomienke sv. Antona Paduánskeho - františkána, rehoľníka, nie diecézneho kňaza - čo nevadí, veď je tu veľmi veľa spoločného. Ako viete, pochádzal zo vznešeného rodu. Teda bol zabezpečený. Ale jednoducho Boží hlas, ktorý ho volal bol tak mocný a naliehavý, že za hlasom tohto volania a povolania vykročil. Na radosť rodiny sa odobral do neďalekého augustiniánskeho kláštora. Teda rodičia boli spokojní, že nie je ďaleko, že ho môžu navštevovať, ale čo prekvapilo všetkých - jeho to otravovalo a tak z tohto kláštora odchádza. On nechcel udusiť v sebe pôvodný, prvotný zápal, lebo chcel neustále zapaľovať iných. Preto sa rozhodol  pre vstup ku františkánom. Jeho rozhodnutie zapaľovať iných pre Krista ho už viedlo mysľou do Afriky. Tam chcel ohlasovať živého, zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Ale prišla choroba a ukázalo sa, že Boh ho cez  predstavených posiela kamsi inde. On v pokore prijíma tieto miesta - jedno za druhým, i služby a to aj tie najponíženejšie. On, vznešený, študovaný, ale stále pokorný, tichý, utiahnutý...

Až nastala známa situácia, keď mal náhle, z nevyhnutnej potreby prehovoriť pri vysviacke. Hoci na to nebol pripravený, poslúchol. Všetkých prítomných ohúril hĺbkou a silou Božej reči, ktorú predniesol. Všetci boli prekvapení, ako je to možné, že odrazu takto prehovoril?! Viete veľmi dobre, že odrazu takou Božou silou nemôže prehovoriť nikto! To by sa musel stať nejaký mimoriadny Boží zázrak. To bolo ovocie jeho predchádzajúceho duchovného života. A táto sila duchovného života vo chvíli, keď dostal možnosť a šancu, naplno vytryskla.  Vtedy sa ukázalo, ako z plnosti srdca hovoria ústa. Neboli to prázdne slová, neboli to slová bez obsahu, ale bolo to silné Božie slovo. Bol menovaný za kazateľa rádu a čo ma veľmi prekvapilo, dokázali ho počúvať tisícové zástupy, údajne naraz ho dokázalo počúvať vyše 30 000 ľudí. Osobne si neviem predstaviť bez dnešnej techniky, ako ho mohlo počuť toľko ľudí. Ale predsa ľudia prichádzali za ním. Svätí priťahujú aj silou svojej osobnosti. Ľudia prišli, počúvali. A počúvali hodiny. Nedívali sa na hodinky,  kedy skončí. Ale čo je hlavné - menili sa. Dokázal teda osloviť tisícové zástupy, ale ako hovorí životopis, počúvali ho vraj aj nemé ryby. Ako to všetko bolo, neviem jednoznačne vysvetliť, ale toto je jednoducho zaznačené.

Vy, milí ordinandi pravdepodobne poznáte jeho životopis. Ktorí ho nepoznajú, môžu si ho prečítať. Osobne sa priznám, že dlho som nevnímal jeho skutočný pôvod. Anton Paduánsky - dá sa predpokladať určité zvýraznenie pôvodu z talianskej Padovy. A pritom pochádzal z Lisabonu - z Portugalska. Prečo teda nie je Lisabonský, ale Paduánsky? Je to dôležité? Je to maličkosť? Jednoducho Pánov Duch ho zavial do Padovy a on sa netrápil, aký prívlastok mu bude prisúdený. Plnil svoje poslanie naplno tam, kde bol určený. V mieste a oblasti svojho účinkovania sa stal veľkým obľúbencom a Taliani by ho nedali za nič. Patrí medzi najväčších svätcov Talianska. Milí moji ordinandi, aký prívlastok chcete mať vy? Janko - Borinský? Peter - Rožňavský? Nie je zaujímavá konštelácia týchto prívlastkov v roku spomienky 75. výročia úmrtia rožňavského biskupa a mučeníka Mons. Michala Bubniča – rodáka z Borinky? Poviem zle, keď vyjadrím, že ďakujeme Bohu za dar dvoch novokňazov aj na príhovor biskupa a mučeníka Bubniča? Veď je to veľmi evidentné! Ak nespochybníme, že v dnešnej konštelácii svätencov „má prsty“ biskup Bubnič, čo myslíte, prečo? Že bol Borinský alebo že bol Rožňavský? Tak ako sme sa zhodli na tom, že ani u sv. Antona Paduánskeho to nezavážilo, verím, že aj teraz sa zhodneme, že nie toto je dôležité. Rozhodujúce je, že bol Boží! Že bol Boží! Bol verný - ako biskup rožňavskej diecézy. Ako biskup tejto diecézy bol ustanovený nad málom, alebo nad mnohým? To ťažko posúdiť. Čo vieme aj v tejto chvíli jednoznačne povedať je to, že čo mu bolo zverené, nad tým bol verný. Opakujem: Čo mu bolo zverené, nad tým bol verný! A ako to vyriekla oveľa neskôr sv. Matka Tereza, aj on to konal všetko z lásky - každý prejav vernosti. Teda ako sme spomenuli, ani u Antona nie je dôležité či je Paduánsky, či je Lisabonský, ale dôležité je to, či bol verný, dôsledný a či  bol všade Boží a či svoju vernosť podopieral láskou k Božiemu slovu a k pomoci iným. Bol teda verný nad málom alebo nad mnohým? To nie je dôležité. Dôležité je, že bol verný nad tým, čo mu bolo zverené.

Dúfam, že to, čo teraz poviem je len hypotetické. Dnes končí na Slovensku núdzový stav. Máme za sebou tri mesiace pandémie, dva mesiace dosť silnej izolácie. Opakujem: dúfam, že to, čo poviem, že je len hypotetické. Predstavte si kňaza, ktorý by počas týchto dvoch mesiacov bol preč z farnosti, riešil si len svoje veci a nestaral sa o to, čo robia jeho „ovečky z košiara“. Predstavme si iného kňaza, ktorý cez tie dva mesiace krvopotne hľadal spôsoby, ako byť osožný Bohu i ľuďom. Ktorý z týchto typov je Boží? Myslím, že odpoveď nie je ťažká. Ktorému teda z týchto dvoch povie Ježiš: „Vojdi do radosti svojho Pána, lebo si bol verný“? (porov. Mt 25,21) Nehodnotím, či si bol verný nad málom, či mnohým, ale či si bol verný nad tým, čo ti bolo zverené. A či si to robil z lásky. Ak bol niekto neverný, ako sa to mohlo stať? Máme tu aj otcov - rektora a vicerektora z kňazského seminára sv. Karola Boromejského v Košiciach. Vari niekto takto učil, takto pripravoval budúcich kňazov k nevernosti? Teda tým neverným sa hovorilo iné? Som plne presvedčený, že to tak nebolo. Kde sa teda stala chyba? To musí každý dotyčný odhaliť sám, a nielen kňaz. Ako sa pomaly strácala vernosť v kňazskom živote, v zasvätenom živote, v manželskom živote? A čo začalo napĺňať to prázdne miesto duchovného života?

Milí ordinandi, o chvíľu kňazi, dajte aj týmto všetkým svedectvo mladistvého zápalu v kňazskej službe. Aj vyhasínajúcim, aj tlejúcim. Všetkým! A tých, čo sú zapálení, usmerňujte, aby vytrvali. Áno, nebojte sa vykročiť do služby s Rožňavskou Pannou Máriou. Ona má byť už na každom mieste v diecéze. Kde by ste jej obraz nenašli, intronizujte ho - tam, kde budete. Aj za vás sme sa modlili celý mariánsky mesiac máj pri jej obraze a pri mariánskom stĺpe tu v Rožňave na námestí. Modlili sme sa za zastavenie koronavírusu. Ale aj za vás sme sa modlili, aby ste slúžili zastaveniu každého jedného vírusu, ktorý zabíja dušu, lebo takto smrteľne chorý človek bude zavrhnutý naveky. Aj za vás sme sa modlili, aby ste boli dobrými pastiermi duší. Buďte synmi Rožňavskej Panny Márie a ona vás ochráni a vyprosí spolu so sv. Jozefom potrebné požehnanie pre vašu službu. Buďte Boží a Boh bude s vami. Buďte verní nad tým, čo vám bude zverené a všetko konajte z láskou. Buďte verní vo všetkom, čo vám vstúpi do cesty ako prejav dôvery diecézneho biskupa a opakujem: všetko konajte s láskou a budete Boží. Amen.