MÁRIA CHCE, ABY SME K NEJ PRICHÁDZALI S ODPUSTENÍM A ZMIERENÍ - Púť na sviatok Panny Márie Snežnej v Úhornej – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 9.8. 2020 (v roku pandémie koronavírusu - púť na farskej úrovni)
Milí spolubratia v kňazskej službe, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milí pútnici - od tých najmenších, najmladších, až po tých najskôr narodených, celá duchovná rodina rádia Lumen, aj vy všetci, ktorí nás sledujete cez internet na obrazovkách a zvlášť vy, chorí, ktorí takto upierate svoj zrak nádeje k Matke Božej - Panne Márii, ktorú v dnešný deň uctievame ako Snežnú Pannu Máriu.
Opäť sa aj takýmto spôsobom zjednocujeme s hlavnou mariánskou Bazilikou Santa Maria Maggiore, so Svätým Otcom, pretože práve v tomto významnom rímskom chráme je - ako to už veľmi dobre vieme - umiestnený obraz Salus populi romani - Záchrana rímskeho ľudu. Je to bazilika, s ktorou našu rožňavskú katedrálu už takmer 6 rokov spája duchovné puto a v nej je obraz, ktorého kópia je aj v našej katedrále, ale aj tu - na tomto pútnickom mieste, pretože cítime veľkú ochranu a záchranu Panny Márie. Zvlášť sme sa k nej utiekali počas pandémie, ktorú stále prežívame. Ju sme prosili a ona nám pomohla. Ale prosíme a prosme i ďalej, a naďalej sa k nej sa utiekajme.
V niekoľkých posledných mesiacoch sme častejšie upierali svoj zrak práve na spomenutú baziliku, ale hlavne na obraz Salus populi romani. Vieme veľmi dobre, že v nedeľu 15. marca (2020) popoludní o 16-tej hodine sa Svätý Otec František vybral do tejto baziliky. Samozrejme značnú časť cesty prešiel autom, ale záverečný úsek prechádzal už pešo. Záber z inokedy preplnenej rímskej ulice, teraz prázdnej, po ktorej kráča jedine Kristov námestník na tejto zemi, už tento mediálne zverejnený záber vzbudzoval opravdivý hlboký dojem a mal svoju silu. Svätý Otec vošiel do baziliky Panny Márie, vošiel do bočnej lode k obrazu Panny Márie - Záchrany rímskeho ľudu, položil kyticu kvetov a sediac pred obrazom zotrval v rozjímavej modlitbe. Vyprosoval skončenie pandémie a uzdravenie chorých. Odporúčal Bohu zosnulých a prosil o útechu a posilu pre príbuzných a priateľov. Vo svojom úmysle pamätal na zdravotníkov, lekárov, sestry a na všetkých, ktorí svojou prácou zabezpečovali fungovanie spoločnosti v tejto mimoriadnej situácii.
Svätý Otec František takto vlastne pokračuje v tradícii z konca šiesteho storočia, keď veľký pápež svätý Gregor Veľký niesol túto milostivú ikonu v procesii na zastavenie moru. To isté v 19. storočí urobil aj pápež Gregor XVI., keď vyprosoval zastavenie cholerovej epidémie. A vieme veľmi dobre, že Svätý Otec František vždy pred svojou apoštolskou cestou i po nej zájde pred tento obraz Matky Božej, modlí sa tam a prosí i ďakuje. Možno máme v pamäti uložený aj iný, hlboko dojímavý obraz z 27. marca v tomto roku. Udalosť, ktorú sme mohli sledovať aj cez televíziu alebo internet. Svätý Otec sa modlil sám na veľkom, obrovskom Námestí svätého Petra v Ríme. Sám na prázdnom námestí, ktoré za normálnych okolností býva „nabité“ ľuďmi. Tam sa modlil a prosil zjednocujúc sa na diaľku so všetkými modliacimi sa po celom svete, za zastavenie pandémie. Spomeniem ešte jeden fakt z histórie. V roku 1942 pápež Pius XII., skôr ako dvakrát zasvätil celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, nechal preniesť tento obraz z Baziliky Santa Maria Magiore do Vatikánu. Po týchto zasväteniach nastal veľký obrat v druhej svetovej vojne v bitke pri Stalingrade.
Mariánska sila je teda veľká - samotná úcta, orodovanie..., vďaka Bohu aj my v diecéze máme túto skúsenosť. Či je to toto pútnické miesto alebo potom samotný spomenutý obraz. V roku 1710, bol tiež nesený v procesii s prosbou o zastavenie smrtiaceho moru. V máji tohto roku sme mohli náš obraz Rožňavskej Panny Márie mať všetci vo svojich oknách, tak ako ho dodnes máme v okne na priečelí biskupskej rezidencie v Rožňave spolu s obrazom svätého Jozefa, lebo si tak chceme neustále pripomínať, že toto je naša Mama a obraz svojej mamy chceme mať pred sebou. Chceme ho vidieť. Isto preto ste dnes aj vy priputovali sem, na toto miesto. Aby sme sa spoločne modlili pri svojej Mame a zložili jej tu všetko to, čo máme vo svojom srdci, čo nosíme a prežívame vo svojom vnútri. Od minulého piatku sme sa modlili v diecéze novému k Rožňavskej Panne Márii, tak ako sa ju modlievame pred touto púťou od Fatimského roku 2017. Dnešnú nedeľu sa má v celej diecéze sláviť práve táto svätá omša zo sviatku Snežnej Panny Márie. Môžeme povedať, že keď sme tento rok nemohli v plnom rozsahu a počte putovať na Úhornú, tak Úhorná dnes mohla vstúpiť to každého jedného kostola našej diecézy a všetci sme tak mohli vytvoriť jednu krásnu, nádhernú jednotu.
Keď sa pápež František modlil počas pandémie, ale aj inokedy pred týmto obrazom, vždy tam odovzdával bolesti, kríž nielen Cirkvi, ale odovzdával tam aj bolesti celého ľudstva. To sme si mohli všimnúť aj na Námestí svätého Petra práve pri spomenutom zábere z 27. marca (2020), keď tento úmysel bol zvýraznený ešte aj tým, že vedľa obrazu Salus Populi Romani bol, stál kríž. Kríž, ktorý nespochybniteľne vyjadruje nesmiernu bolesť, ale aj víťazstvo. Kríž, ktorý tam bol, má tiež svoju zaujímavú históriu, pretože tento kríž z kostola svätého Marcela v Ríme je milostivým krížom. Tiež bol nesený pri morovej nákaze v roku 1522 po Ríme a zachránil mesto Rím. Tri roky predtým spomenutý kostol vyhorel, ale kríž sa zachoval. A tak tento kríž počas šestnástich kajúcich dní, nesený Rímom a všetky modlitby, prosby, to všetko napokon vyprosilo záchranu. Od roku 1600 sa tento kríž pravidelne používa pri všetkých sláveniach Svätých rokov a v roku 2000 svätý Ján Pavol II. s týmto krížom slávil aj vyvrcholenie jubilejného roka. To je obrovská sila a môžeme to povedať aj takto: máme dva veľmi mocné symboly Božej moci – Mária a kríž. Kríž a Mária. Mária totiž nielen stála pod Ježišovým krížom, kde jej dušu prenikol meč bolesti, ale Mária bola Ježišovi nablízku a na pomoci hneď od prvých chvíľ onoho zázračného počatia a Mária je stále zjednotená s Ježišom a s jeho krížom. Každý človek, ktorý toto do svojho života nepripúšťa, koná nerozumne. Kto nechce riešiť svoj životný kríž s Máriou, koná nerozumne. Na druhej strane vidíme práve to pozitívne, že každý, kto už prežíva svoj životný krížik či aj ťažký kríž, utieka sa k nebeskej Mame, čo je naozaj správne a dobre. Lebo ten, kto si chce vyriešiť svoj životný kríž sám, ten si ho nevyrieši. A kto vo svojom životnom kríži zrezignuje, lebo inak sa nevie zbaviť kríža, často siaha aj na svoj život a vlastne takto chce ukončiť ten veľký tlak, ktorý naňho v danej chvíli dolieha a s ktorým si sám nevie rady. Mária bola pri Ježišovom kríži a chce byť aj pri našom životnom kríži. Pri životnom kríži každého jedného z nás.
Som rád, milí bratia a sestry a rád to opakujem, že to cítime. Že keď našu dušu zviera nejaká bolesť alebo prežívame nejaké náročné chvíle životných skúšok, radi sa utiekame k Matke Božej – Panne Márii. To si aj zachovajme. Lebo Panna Mária chce byť pri životnom kríži každého z nás a chce nám vyprosiť pomoc. V tejto dôvere v jej pomoc, sa aj ja utiekam k Matke Božej s krížom ostatných dní, ktorý ste mnohí prežívali spolu so mnou. Keď som veľmi reálne prežíval Ježišove slová vyslovené vo Večeradle: „Jeden z vás ma zradí.“ (Mt 26,21) Stalo sa. Jeden z dvanástich - najbližších ho zradil za 30 nešťastných strieborniakov, ktoré si už vlastne ani neužil. Ešte mal natoľko - povedal by som - citlivé svedomie, že sa mu ozvalo: „Zradil som nevinnú krv.“ (porov. Mt 27,4) Nevinnú krv som zradil! Nešťastný Judáš túto situáciu nezvládol. Keďže v našej diecéze je viac kňazov, ako mal Ježiš apoštolov, i takto konajúci nebol sám. A vylial špinu na celú diecézu, na všetkých vzácnych kňazov tejto diecézy. Všetko raz vyjde najavo - i pravda i mená dopisovateľov bulváru. Judáš bol aspoň čestnejší. Sám niesol svoju kožu na trh. Neskryl sa za bulvár. Bol čestnejší. Ale dnes sme priputovali sem, niektorí fyzicky, niektorí prostredníctvom médií. Prišli sme sem - k našej Mame, ktorá je aj Matkou všetkých kňazov. Preto vás znova prosím, modlite sa za nás všetkých. Aj za tých nešťastníkov, ktorí zotrvávajú v ťažkom hriechu osočovania. Nech Panna Mária vyprosí nám všetkým potrebnú milosť odpustenia. Ja odpúšťam z hĺbky svojho srdca. Lebo jednota je oveľa viac, ako takáto škvrna. Iste, dotyční by mali vedieť, čo na túto tému hovorí cirkevné právo. Keď sa pýtame, čo ich mohlo viesť k takémuto skutku, vy, ktorí už máte veľa životných skúseností, tak viete, že v takých prípadoch sa vždy niečo zadefinuje. Niečo, čo vyzerá dobrosrdečne, čo vyvoláva vedomie nejakej ochrany, starostlivosti, čo ponúka jediné spravodlivé riešenie. Ale aký je ten opravdivý motív v takýchto skutkoch?
Ponúknem vám inú skutočnosť ostatných dní, zverejnenú aj v Katolíckych novinách (č. 32/2020), teda mohli ste to postrehnúť aj vy. Na svätú Annu, teda 26. júla v tomto roku, kardinál Juan José Omella v Barcelonskej bazilike Sagrada familia slúžil svätú omšu. Keďže obmedzenia s pandémiou stále trvajú, žiadal od katalánskej vlády povolenie, aby sa na svätej omši mohlo zúčastniť 460 účastníkov. Katalánska vláda však povolila účasť iba 10 ľudí. Niekto povie: „povolili málo“. Niekto povie: „Ale sú veľmi zodpovední, že dbajú na to, aby sa korona vírus nešíril. Treba obmedzovať omše.“ Lenže kto číta túto správu, ktorá vyznieva veľmi ochranne ďalej, dozvie sa, že preto, že nebol tento počet dodržaný, prišla pokuta. Lenže tá istá vláda, ktorá povolila na svätej omši iba 10 ľudí, žiadala arcidiecézu Barcelona, aby podľa rozlohy tohto chrámu umožňovala v bazilike prítomnosť vždy najmenej 1700 ľuďom prichádzajúcim z celého sveta. Teda, keď prichádzajú turisti, môže tam byť 1700 ľudí, keď je svätá omša, môže ich byť 10. Treba k tomu niečo dodať? Preto niet sa čo diviť, že mnohí, ktorí rozumejú tejto situácii, vysvetľujú pokutu danú arcibiskupstvu Barcelona ako pomstu voči kardinálovi Omellovi. Prečo? No preto, že verejne nepodporil odtrhnutie Katalánska od Španielska. A tak sa mu treba pomstiť! Teda ten napísaný motív - prečo môže byť len 10 ľudí na omši, je pre mnohých krásny - aby sa nik nenakazil. Ale myslím si, že múdrym nie je treba vysvetľovať všetko to ďalšie...
Milovaní bratia a sestry, zvlášť aj my, bratia kňazi sme putovali a mnohí putujú k Matke Božej svojím spôsobom. Verím, že Mária nám nie je ľahostajná, je predsa Mamou všetkých nás. My sme dnes k nej prišli a prišli sme radi. Ale mama nás nechce vidieť rozhádaných, ubližujúcich si. Lebo to sa potom prenáša aj na rodiny našich farností. Iste, každý nesieme svoj kríž, svoj kríž bolesti, ale aj kríž víťazstva. Ďakujem vám všetkým najmä za vašu otvorenú podporu, ale aj tú v skrytosti Pán vypočuje. Je vynikajúci čas, príležitosť na odpustenie. Lebo tak sa chodí k Mame - s odpustením v srdci. A kto by došiel k Mame a ešte to nemá v srdci doriešené, Mama mu povie: „Odpusť, zmier sa! Daj to do poriadku, veď ide o večnosť!“ Ide o večnosť, aby sme boli raz všetci s Mamou v nebi. Všetci! S Máriou večnosť získame! Ale aké je práve dôležité a potrebné to odpustenie, ktoré si máme hlboko zakomponovať do svojho života.
V príprave na túto homíliu sa mi dostalo do rúk svedectvo, ktoré zaznačil môj spolubrat v biskupskej službe, otec biskup Judák. Toto svedectvo napísala jedna z jeho poslucháčok, ako svoj životný príbeh: „Bola som vo funkcii riaditeľky materskej školy druhý rok. Bola som na to veľmi hrdá, chvíľami som si myslela, že mám patent na rozum. Ani som si neuvedomila, ako tíško sa vkradla do môjho srdca pýcha a nezdravá hrdosť. Aj mama mi k tomu všeličo hovorila, ale to všetko, čo mi rozprávala, mne znelo, akoby to bolo z inej galaxie – názory také ako 100 rokov za opicami. Mala som pre ňu iba jedinú odpoveď: „Mami, ty ničomu nerozumieš, tak sa nestaraj do mňa, ani do mojej práce.“ Mama si preto neraz pochopiteľne aj poplakala, ale dcéra bola naďalej tvrdohlavá. Často sa ráno pohádali a tak odchádzala dcéra do práce bez pozdravu, len s poriadnym tresknutím dverí.
Raz ráno, popritom ako sa chystala do práce, počúvala v rádiu reláciu „Ranné zamyslenie“ a v rámci tohto zamyslenia bola práve téma o tom, že ľudia sa mnohokrát pri odchode z domu nelúčia v dobrom, ale lúčia sa pohádaní, s nenávisťou v srdci, s vyhrážkami, ba niektorí aj so zlými želaniami. A toto zamyslenie vrcholilo v tejto vete: „Nikto z nás však nevie, či sa vráti domov živý a zdravý alebo či nájde doma svojho blízkeho živého a zdravého.“ Veľakrát do života ľudí vstúpi nečakaná udalosť, tragédia a niekto z rodinných príslušníkov náhle odíde z tohto sveta. A už nie je možné nič dopovedať, už nie je možné nič vysvetliť. Už nie je možné ospravedlniť sa, poprosiť o odpustenie... už je neskoro. Preto záverečné odporúčanie relácie bolo: „Je teda veľmi dôležité odchádzať z domu s láskavým požehnaním, v dobrej nálade a v radostnom očakávaní návratu. Potom vás nemusia trápiť výčitky: prečo som to povedal, povedala alebo prečo som to nepovedal, nepovedala. Na rozlúčku treba povedať niečo milé a zopakovať to aj pri príchode, aby sme sa spoločne tešili jeden na druhého.“
Keď sa pozrieme na udalosti posledných dní, čo všeličo nám pripomenuli? Včera plamene zasiahli bytovku v Bohumíne. 11 ľudí prišlo o život. Pred pár dňami Zemianske Kostoľany - domov dôchodcov. Dvaja ľudia prišli o život a to v momente. A pred pár dňami obrovský výbuch v Bejrúte, v Libanone. Okolo 160 mŕtvych, cez 5000 ranených, ktovie koľko nezvestných. A dotknutých 300 000 ľudí. V štvrti, ktorá je považovaná za kresťanskú. Všetko sa odohralo v malom okamihu. Čo ak medzi všetkými týmito ľuďmi boli aj takí, ktorí si ešte mali vysloviť slová odpustenia, slová zmierenia? Aby raz boli spolu aj vo večnosti. Lebo smrť ich možno rozdelila nielen v pozemskom živote, ale čo keď ich rozdelila aj pre večný život? Táto hrozba je tu vždy. Ale je tu aj ponuka, ako jej predísť. Volá sa zmierenie.
A tak sa vrátime k mladej slečne – riaditeľke, ktorej sa slová relácie hlboko zarezali do duše i do jej srdca. Asi o týždeň, keď sa zase ráno s mamou pochytili a poriadne na seba nakričali, znova treskla dverami tak, že skoro vyleteli z pántov. Mama ostala nahnevaná a urazená sedieť v kuchyni. Mladá žena, len čo zbehla dole schodmi, si však v tejto chvíli spomenula na slová vtedajšieho ranného zamyslenia a ostala stáť ako prikovaná. Prešiel ňou mráz a hrôza pri pomyslení, žeby sa s mamou už nemuseli nikdy stretnúť živé. S mamou sa už nemuseli stretnúť. Bolo jej jedno, že zmešká autobus do práce. Otočila sa. Vybehla tých pár schodov späť, odomkla dvere na byte a nahlas zvolala: „Mami, prosím ťa odpusť, odpusť mi a nehnevaj sa na mňa.“ Aká bola reakcia mamy? Z kuchyne sa neozval žiadny hlas. Ale dcéra si povedala: „To nevadí, hlavné, že som to dokázala ja.“ Keď sa potom vracala večer domov, už mala v ruke prichystaný kľúč, že si otvorí dvere, ale dvere sa otvorili sami a mama sa jej vrhla okolo krku so slovami: „Dcéra moja, odpusť mi, že som ti ráno neodpovedala. Celé dopoludnie som sa tu trápila. Vyčítam si... Ale viem, že ty si lepšia, lebo si dokázala povedať: odpusť! Ja som to nedokázala povedať. Dcéra ju objala a povedala: „Mama ľúbim ťa a sľubujem, že už nikdy neodídem z domu bez rozlúčky a tvojho požehnania. A svoj sľub naozaj dodržala, ich vzťah sa uzdravil a nadobudol nový, láskyplný rozmer.
Milovaní bratia a sestry, Albino Luciani, ktorý sa neskôr stal pápežom Jánom Pavlom I. v známej knihe „Listy včerajším“, napísal aj list na adresu Judáša. V ňom napísal: „Judáš urobil veľkú hlúposť, keď predal Ježiša za 30 strieborných. Ale omnoho väčšiu hlúposť urobil, keď si myslel, že jeho hriech je priveľký na to, aby mohol byť odpustený.“ Nijaký hriech nie je priveľký. Konečnú biedu akokoľvek veľkú, môže zakryť nekonečné milosrdenstvo a nikdy nie je neskoro. Boh sa nazýva nielen otcom, ale aj otcom márnotratného syna. Zbadá nás, keď sme ešte ďaleko. A takto našiel, keď predtým hľadal - samaritánku, ženu cudzoložnicu, Zacheja, lotra po pravici a takto hľadá i čaká každého jedného nás. Je to veľmi dobrá správa a obrovská nádej pre každého jedného z nás. Boh nás vo svojom nekonečnom milosrdenstve neustále hľadá a čaká. A je pripravený vstúpiť do nášho života svojim milosrdenstvom.
Na záver uvediem príklad, ktorý spomínal kardinál Špidlík. Spomínal ženu z čias komunizmu, zo Sovietskeho zväzu, ktorá bola v požehnanom stave. Aby sa ukázala, aká je pokroková, vysypala konsekrované hostie na zem a začala po nich skákať, vrieskať a priam do neba volať: „Ak existuje Boh, nech sa stane tomu dieťaťu, čo nosím pod srdcom, nech sa mu niečo stane!“ No, to sú veľmi tvrdé slová. „Ak existuje Boh, nech sa mu niečo stane.“ Strašné! Veď ktorá mama by nechcela mať zdravé dieťa?! Porodila chlapčeka. Chlapec rástol, pomaly začal miništrovať a potom vstúpil do seminára a stal sa kňazom. A stal sa dobrým kňazom. Keď si jeho mama toto všetko uvedomila, padla pred Bohom a prosila o odpustenie. A ďakovala, že Boh ju vo svojom milosrdenstve takto „potrestal“. To nie je návod na rúhanie sa voči Bohu, lebo Boh dokáže aj inakšie ukázať svoju moc. Ale to je potvrdenie toho, že každý urobíme chybu, aj ťažký hriech. Ale Boh vo svojom milosrdenstve nás hľadá a čaká a chce nám odpustiť. To hovorí aj nám, všetkým, aby sme si my navzájom odpustili.
V úvode som hovoril o Svätom Otcovi Františkovi, ako putoval do baziliky Santa Maria Maggiore k Panne Márii, aby ju prosil za svet trápený pandémiou. Aj v stredu 5. augusta (2020), teda pred pár dňami sa popoludní pápež František vybral do tejto hlavnej mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore. Po príchode o 16. hodine zostal asi pol hodinu v tichej modlitbe na svojom obľúbenom mieste - pred milostivou ikonou Salus populi romani - Záchrany rímskeho ľudu. Túto svoju návštevu pápež vykonal v liturgický deň výročia posviacky tohto vzácneho starokresťanského chrámu. A tak keď sa dívame tu, na Úhornej na obraz Rožňavskej Panny Márie, nasledujúc príklad pápeža Františka, tiež tu zotrvávajme v tichu a prednášajme všetko to, čo sa nás dotýka. Prosiac možno aj o silu k odpusteniu, zmiereniu, z ktorého príde požehnanie. Lebo chceme byť v jednote zvlášť so svojimi najbližšími, ale i v spoločenstve Cirkvi nielen tu, ale aj vo večnosti. Amen.