Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

20. nedeľa /A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše, pri príležitosti slávenia patrónky kostola – Panny Márie Kráľovnej v Novej Vsi nad Žitavou

AKO SA PRIČINIŤ O POKOJ V NÁS I VO SVETE

Tento rok upiera celý katolícky svet svoju pozornosť do jednej krajiny, do Portugalska, konkrétne do Fatimy. Teda aj nám by bolo hodno upriamiť svoj pohľad práve týmto smerom. Najskôr do Portugalska, ako takého. Spomeniem najprv 20. október 1646, kedy portugalský kráľ Ján IV. Obnoviteľ zasväcuje celé Portugalsko Panne Márii - jej Nepoškvrnenému Srdcu a  Pannu Máriu vyhlasuje za kráľovnú Portugalska. Na znak toho  skladá zo svojej hlavy kráľovskú korunu a od tejto chvíle nijaký portugalský kráľ už kráľovskú korunu nenosí. Týmto malo byť zvýraznené: tu už nie je kráľ. Je tu kráľovná - Panna Mária. Odvtedy, ako kráľ zložil korunu zo svojej hlavy, keď sedával na tróne, mal ju položenú vedľa, po pravici, ako znak toho, že tu sedí kráľovná. Keď spolu s manželkou, kráľovnou, ako manželský pár, pózovali pri maľovaní obrazu, kráľovská koruna bola vždy pri nich na nejakom stojane; ale ani jeden z nich  už nemal korunu na hlave. Tým chceli zvýrazniť, opakujem: Panna Mária je kráľovná našej krajiny, ona je tu rozhodujúca.

A kráľ išiel až tak ďaleko, že prikázal, aby po celej krajine rozmiestnili kamenné tabule, na ktorých malo byť napísané, že Panna Mária je Kráľovná Portugalska. Nám sa to možno zdá byť premrštené, či nedomyslené, ako je to možné, že sa svetská moc utieka k nejakej nadprirodzenej sile, k nadprirodzenej osobe. Pre nás je to možno nepochopiteľné, ale ktorí si pamätáte z vlastnej skúsenosti, alebo z filmov, spomeňte si, ako to bolo za nacizmu; ako boli všade  hákové kríže; za komunizmu zase všade boli hviezdy a rôzne nápisy, možno najčastejší: So Sovietskym zväzom na večné časy!, a pod. Na každom kroku mal byť signál pripomenutia aktuálne vládnucej moci. Nie je to rovnocenné prirovnanie. V Portugalsku kráľ urobil spomínané gesto, aby každá tabuľa na viditeľných miestach pripomínala: Panna Mária je Kráľovná Portugalska. Ba dokonca aj na mince, na platidlo nechal vytlačiť podobu Panny Márie, aby ľudia, ktorí prichádzajú do kontaktu s peniazmi vedeli, že Panna Mária je naša kráľovná! Aj my sme mali na našich slovenských korunách Pannu Máriu. A  bolo to veľké  gesto zo strany tých, ktorí pripravovali a schvaľovali naše platidlá. My máme takúto históriu, vieme, že rovnako - máme mariánsku históriu.

Opäť sa však vraciam do Portugalska s dovysvetlením, že v žiadnom prípade nechcem nejako glorifikovať portugalských kráľov, kráľovský dvor; alebo že od chvíle, kedy kráľ uznal Pannu Máriu za kráľovnú krajiny, bolo všetko v poriadku, že všetci žili čestne, mravne, dobre, atď. Nie! To sa neodvážim povedať; ale jednoducho toto gesto spustilo lavínu zvlášť v Európe. Pozitívnym dôsledkom bolo, že potom aj vtedajšie Uhorsko, Poľsko, Rakúsko a ďalšie krajiny vyhlásili Pannu Máriu za svoju kráľovnú. A teda ak máme spoločné dejiny; a máme ich v rámci uhorského štátu, tak aj my máme Pannu Máriu za kráľovnú, lebo tu bola vyhlásená, v celku a na území, v ktorom sme vtedy ako národ žili. Dnes ju máme ako Sedembolestnú Pannu Máriu, patrónku Slovenska. Ale tiež, ak domyslíme tieto myšlienky a túto úvahu, tak ju máme ako tú, ktorá je našou Mamou a stará sa o nás.  Je Mamou a zároveň je kráľovnou, lebo Syn jej dal túto moc. Teda to je  prvý pohľad. Panna Mária Kráľovná, Kráľovná Portugalska a od toho času aj Kráľovná mnohých ďalších krajín.

Ale prichádza 1. svetová vojna a je od vtedy sto rokov, čo vtedajší pápež Benedikt XV. posilňuje iniciatívu medzi panovníkmi vtedajšej Európy, aby sa skončila vojna. Len jeden ho chcel počúvať, dnes už blahoslavený Karol Habsburský. Ostatní chceli vojnu, pretože to je biznis. Na vojne sa vždy zarábalo, a aj sa bude zarábať najlepšie. To, že hynú nevinní ľudia, to týchto mocipánov nezaujímalo. Vtedy Benedikt XV., keď robí kroky na skončenie vojny, okrem iného, do mariánskych litánií vsúva zvolanie: „Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“ Ustanovuje tiež deviatnik k Panne Márii Kráľovnej pokoja. V ôsmy deň modlitby tohto deviatnika ku Kráľovnej pokoja prichádza známe - prvé zjavenie Panny Márie vo Fatime. Takže najskôr máme Pannu Máriu Kráľovnú, potom Kráľovnú pokoja a tí, ktorí trošku niečo  poznajú z liturgie, tak vedia, že až po koncile a v našom prostredí až trošku neskôr; dochádza práve k  zmene, nakoľko u nás dominoval pohľad na Pannu Máriu ako na Kráľovnú pokoja. Až potom prišla oficiálna zmena, titul: Panna Mária Kráľovná. My sa chceme zamyslieť aj nad jedným titulom, aj nad druhým.

Panna Mária Kráľovná, je tá, ktorej bola odovzdaná všetka moc. To sú slová Pána Ježiša, aj keď v náuke našej viery predsa len máme, že všetka moc bola odovzdaná Ježišovi, ale na druhej strane, ako hovorí Lev XIII.: „Panna Mária sa stala orodujúcou všemohúcnosťou.“ Pretože dostala ohromnú výsadu, že jej príhovor od tejto chvíle vlastne vyprosí všetko. Všetko, čo slúži k spáse človeka. „Orodujúca všemohúcnosť“ – hovorí o nej pápež Lev XIII. Panna Mária je tá, ktorá s materinským srdcom zároveň má kráľovskú korunu a má veľkú moc. Toto sa potvrdzuje aj skrze zjavenia vo Fatime, ktoré sa začínajú, ako som už spomenul, v čase vojny, kedy vtedajší pápež Benedikt XV. upriamuje všetku  pozornosť Európy k Panne Márii Kráľovnej pokoja. Áno, vtedy prichádza k prvému a potom aj nasledujúcim zjaveniam vo Fatime, začína sa znova odvíjať nádherná komunikácia neba skrze Pannu Máriu s týmto svetom. Znova je zvlášť zaujímavé to, že sa to nedeje nejakou diplomatickou cestou, či diplomatickou poštou cez mocných vtedajšieho sveta, ale Panna Mária sa prihovorí trom jednoduchým, malým deťom: Hyacinte, Františkovi, a Lucii; sedem, deväť a desaťročným deťom. No, čo môžu tieto deti urobiť pre svet?

Milí bratia a sestry, to je základná otázka, ktorú si veľakrát kladie každý jeden z nás, keď sa cítime takí bezmocní voči rôznym konšpiráciám mocných aj dnešného sveta. Aj na Slovensku, aj v Európe, aj vo svete. Hovoríme si: Čo my môžeme urobiť? A čo mohli urobiť tieto tri deti?  Veď nevedeli ani poriadne čítať a písať. Prečo si Pán Boh ich vyvolil? Keď si  kladieme túto otázku, tak sa môžeme, či priam  musíme pýtať: prečo  sa Pán Ježiš narodil v čase, v ktorom sa narodil, prečo sa narodil v maštali; nebolo by lepšie, keby sa narodil možno v dnešnej komunikačnej dobe, keby cez internet okamžite rozšíril všetky svoje myšlienky, ku každému by sa dostali... mohol si tiež vybrať nejaké lepšie bývanie: palác, alebo niečo dôstojnejšie; a on si volí maštaľ. Prečo? Nebo znova zostupuje tak, ako kedysi, na perifériu Rímskej ríše, kdesi do Nazareta, aby bola nájdená Panna Mária, zabudnuté dievča, nikým nepoznané. Prečo aj teraz nebo zostupuje na perifériu samotnej Európy, kdesi do Fatimy, a vyberá si tam tri jednoduché deti?! Prečo? No preto, aby sa človek nepýšil! Preto, aby sa ukázala moc Boha a aby sa ukázala otvorenosť ľudského srdca; či chceme prijať to, čo hovorí nebo, alebo či to prijať nechceme! Toto je to najrozhodujúcejšie aj tu, na tomto mieste. Chceme prijať to, čo hovorí nebo, alebo nechceme? Panna Mária hovorí trom deťom v čase vojny, keď si každý praje, aby už skončila; ale ona stále trvá. Panna Mária deťom povie, aby ľudstvu odkázali: „Vojna skončí, ale keď  sa nepolepšíte, príde druhá a hroznejšia vojna!“

Milí bratia a sestry, aký nástroj, aký liek odporúča Panna Mária na to, aby tá druhá, hroznejšia vojna neprišla? Znova je to liek a nástroj, ktorý sa protiví všetkej ľudskej logike. Ruženec! Ak sa budete modliť ruženec, ak budete konať pokánie, ak budete konať prvé soboty, ak sa mi zasvätíte, nepríde vojna. Znova, podľa ľudských kritérií, sú to ponuky, ktoré sú postavené na hlavu. Veď nie sú tu podpísané nijaké mierové dohody, nie sú tu vytvorené žiadne bezpečnostné mechanizmy, nie sú tu vytvorené nijaké koalície, atď. Nie, ruženec... Ruženec! Najväčším potvrdením pravdivosti sily tohto nástroja je to, že keď portugalskí biskupi toto prijali a prijala to aj krajina, keď sa ľudia modlili ruženec,  keď sa kajali, zasvätili sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, Portugalsko obišla 2. svetová vojna, obišla ho občianska vojna a dokonca, keďže to nie je celkom vzdialená história, v roku 1975, keď komunisti chceli uchopiť v Portugalsku  moc, vtedy cez Luciu, ktorá ešte žila v kláštore v Coimbre, Panna Mária oznamuje: „Keď sa milión ľudí, milión rodín bude v Portugalsku modliť ruženec, komunisti sa moci nechopia.“ A milión ľudí sa ruženec modlilo a krajina bola uchránená od tejto totality.

My, ktorí sme prešli skúsenosťou komunizmu a možno stále v tom nemáme jasné, tak sa pýtame: No aký strach? Hej, zabúda sa na päťdesiate roky, na väznených, vraždených, šikanovaných veriacich, biskupov, kňazov, otcov, matky, študentov, atď. Zabúda sa na to, ale keď my teraz stojíme pred mnohými problémami, ktoré sú  pred nami, pýtame sa: čo s tým? Mnohí sa oddávajú len tomu, že od rána do  večera nadávajú. Čo sa tým dosiahne? To je tak; zvlášť vy ženy to pochopíte; ako keby ste doma videli prach, špinu a zareagujete tak, že sa nasrdíte a  poviete si: keď je toľko tej špiny, tak zbytočne je tu upratovať, poďme ešte a zvonku fúrikmi navozme sem viac špiny, nech už máme s tým svätý pokoj? Vyrieši sa tým niečo? Z domu sa stane brloh, lebo z  malej špiny vznikne špina oveľa väčšia. Ale to sa deje!  A to vždy vtedy, keď sa neutiekame  o pomoc k Bohu, a pritom si nechceme uvedomiť, že nadávaním sa  utiekame o pomoc k Zlému. A Zlý sa z toho teší. Panna Mária vo Fatime nám hovorí: „Vezmite ruženec!“ Tam sa nám vlastne predstaví, môžeme povedať, ako Kráľovná pokoja, lebo ľudstvo sa dozvie, že cez ňu, cez pobožnosti a cez zasvätenie, ak sa bude konať, bude vo svete mier.  Bude pokoj vo svete. Veríme tomu? Cítime, že  toto je to, čo nás priťahuje k Panne Márii?! Ste tu mamy, mnohé aj  z Hnutia modlitieb matiek. Keď vy hovoríte svojim deťom nejaké odporúčanie, vravíte im to z úprimnosti materinského srdca a deti vás nepočúvajú; ste rady? Poznáte to, býva to tak? Keď veríme, že Panna Mária je bytosť, a nie  nejaká chiméra a  hovorí nám tiež ako Mama veci, ktoré nás zachránia, a plače pri tom krvavými slzami, myslíte, že tie mnohé krvavé slzy Panny Márie na rôznych miestach sveta, že to je len tak pre nič, za nič? To sú mnohé krvavé slzy vás matiek, keď nosíte bolesť vo svojom srdci kvôli svojim deťom, lebo vás nepočúvajú a vy im pritom dávate celé srdce. A vidíte, že  nič z toho! Čo potom príde? Keď uveríme tomu, čo nám hovorí Panna Mária, bude pokoj a mier. Pokoj v našom srdci, v našich rodinách, aj okolo nás. V celom svete. Ale ak neuveríme a nepôjdeme cestou, ktorú nám Boh ukazuje cez Pannu Máriu,  nebude pokoj. Nebude mier. Potom neplačme! Možno, že v tejto chvíli som to povedal dosť  tvrdo. Ale toto je pravdivosť posolstva z Fatimy. Kráľovná pokoja sa nám predstavuje ako tá, na ktorú Ježiš upriamuje pozornosť a hovorí: „Jej som dal moc, či bude vo svete pokoj a mier. Jej som dal!“ Dôverujme jej, milí bratia a sestry!

Myslím, že veľký prejav vašej dôvery ste prejavili aj tým, že ste sem dnes prišli. Chceme tu byť, chceme sa posilniť a povzbudiť, lebo veľakrát sa cítime bezmocní. Ale už máme skúsenosť, veď veľakrát sme už pocítili pomoc Matky Božej, Panny Márie. My chceme takto s jej pomocou, pod jej vedením kráčať životom. Chceme ju mať za Kráľovnú našich rodín. Chceme, aby jej obraz bol na čestnom mieste v našich rodinách, v našich domoch a aby sme sa spolu s deťmi vo svojich rodinách modlili ruženec, ktorý zachraňuje svet. Dnes, keď hovorím o modlitbe ruženca v rodine, v každej jednej katolíckej rodine; čo si myslíte, je to výčitka, alebo je to povzbudenie? Ja vás povzbudzujem. Možno aj tento prázdninový čas keď máte deti, vnúčatá okolo seba, je dobré využiť na to. Modlite sa s nimi ruženec. Možno ho ešte ani nevideli, a ak áno, tak  len v niektorých autách - visieť vpredu, ale nevedia, čo to je. Ale ak my sami nebudeme veriť v silu tohto lieku a nástroja, ako to odovzdáme ďalej? A ako potom chceme pretvárať svet? Znova všelijakými konšpiráciami? Pozrite, koľkokrát sa všeličo zrútilo a zrúti sa znova, lebo kto stavia na piesku, toho dom spadne veľmi rýchlo. Ale my chceme ísť tou cestou života, ktorú nám ukázal Boh skrze Máriu. Aj cez životy týchto spomínaných, troch fatimských detí. Cestu, ktorá možno veľakrát nie je jednoduchá, ale vedie do neba.

V jednom sne, istá žena videla cestu, ako vedie do neba. Bola to cesta veľmi náročná. Boli na nej zhrdzavené klince, rozbité sklo, pichľavé tŕnie, aj rôzne ďalšie nástrahy. Po tejto ceste smerom do neba rýchlym krokom kráčal Pán Ježiš a do neba sa dostal pomerne rýchlo. O chvíľu za ním išla Panna Mária a ona, akoby to preletela ešte rýchlejšie. Ale mnohí, ktorí chceli ísť touto cestou a napredovať na nej, len si odierali nohy, ktoré im krvácali.  Ale Pán Ježiš i Panna Mária prešli bez úrazu. Pán Ježiš svojou božskou mocou a Panna Mária prišla na to, že keď chce ísť za Ježišom aj cez takýto náročný terén, tak bude dávať svoje nohy do šľapají Pána Ježiša a v jeho stopách  bezpečne a rýchlo vybehla hore. Ale ľudia, ktorí nechceli, neverili, že je múdre ísť v stopách Ježiša a Márie a  kráčať ich cestou, tí sa len trápili, krvácali im nohy, mnohí rezignovali, ostávali v smútku, lebo sa neposúvali dopredu. Stále sa zavŕtavali len do svojich bolestí a nedostávali sa ďalej. Je na nás, do akých šľapají života vlastne vstupujeme. Koho nasledujeme? Vkladáme svoje nohy do šľapají, ktoré nám vykresľujú rôzni predstavitelia, ktorí dnes sú, zajtra hovoria inakšie, potom opačne, a už potom nie sú; chceme ísť podľa týchto šľapají, alebo chceme ísť podľa Božích šľapají,  ktoré sú osvedčené a bezpečne nás prevádzajú životom a vedú do neba?

Milí bratia a sestry, nech aj toto naše dnešné stretnutie ako jedno jediné spoločenstvo modlitby pri Matke Božej Panne Márii, je vzájomnou modlitbou za seba samých, aj za našich drahých, ktorých sme tu iste všetci priniesli vo svojich srdciach. Prosme za seba navzájom, aby sme mali v sebe múdrosť, múdrosť Božiu, ale aj silu, ktorú nám Boh ponúka aj skrze Máriu a aby sme takto kráčali pozemským životom a prišli raz do neba. Amen.