Posviacka kostola sv. Juraja v Starej Haliči
Slávnostnú posviacku kostola a oltára v Starej Haliči dnes (8.6.2013) vykonal kardinál Mauro Piacenza, prefekt Kongregácie pre klérus za prítomnosti Mons. Vladimíra Fila, rožňavského sídelného biskupa. J. E. Mons.Mauro kardinál Piacenza pricestoval do Starej Haliče v podvečer v piatok 7. júna, kde dnes posvätil rekonštruovaný farský kostol sv. Juraja. Počas posviacky do pevného oltára vložil pozostatky štyroch svätých: relikvie svätého Juraja mučeníka, patróna kostola a farnosti, svätého Tomáša apoštola, svätého Mikuláša biskupa a svätej Alžbety Durínskej. Pri homílii kardinál Mauro Piacenza zdôraznil význam chrámu v dnešnej dobe keď povedal: „...človek potrebuje stále viac, aj v spoločnosti, ktorá je čím ďalej tým viac sekularizovaná a teda neprajná „posvätnému“, niečo „celkom iné“. Práve chrám, posvätná stavba, je miestom a prostriedkom, kde môžeme nadobudnúť skúsenosť posvätného. Povzbudil tiež k starostlivosti o naše chrámy, ktoré svedčia o Božej prítomnosti vo svete a sú tým najsvätejším miestom: „Umeleckosť štruktúr, plastických zobrazení, sakrálnosť hudby a spevov, poézia ticha, vôňa kadidla, atmosféra pokoja a priateľského objatia všetkého vytvárajú neodškriepiteľnú katechézu a sú prvou a bezprostrednou pastoračnou láskou toho, kto dbá o chrám.“
P. Pavol Benedikt Lipták, Opus J.S.S.
HOMÍLIA kardinála Maura Piacenzu prefekta Kongregácie pre klerikov – posviacka kostola sv. Juraja v Starej Haliči
Excelencia, drahí spolubratia, milé apoštolské sestry, drahí veriaci. Som naozaj rád, že som tu s vami pri príležitosti sladkej spomienky Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, pri príležitosti posviacky tohto kostola, ktorého múry rosia modlitbu a voňajú Ježišom. Pohrúžme sa do Nepoškvrneného srdca Panny Márie, aby sme sa spolu modlili. To srdce je Domom milosti, v ktorom sme toto ráno spolu, aby sme velebili Najsvätejšiu Trojicu.
Táto veľkolepá a viac než kedykoľvek výrečná slávnosť posviacky tohoto kostola vytvára dnes pre nás príležitosť položiť si otázku o samotnom význame chrámu ako posvätnej stavby.
Čo predstavuje pre liturgiu a pre kresťanskú spiritualitu posviacka chrámu a samotná existencia chrámu ako miesta kultu? Musíme vychádzať z niektorých Ježišových slov: „Prichádza hodina, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov“ (Jn 4, 23).
V čase, keď božský učiteľ vyslovil tieto slová, vládlo všeobecné presvedčenie, že Boh ustanovil svoj príbytok v Jeruzalemskom chráme (príbytok svojej slávy), a to takým výlučným spôsobom, že mimo neho sa nesmeli prinášať obety ani sláviť sviatky. Odtiaľto pochádzajú povinné púte, iné sviatky a zvyčajné „výstupy do chrámu“ za účelom modlitby. Ježiš mal v úmysle prerušiť ten úzky kruh okolo Boha, ktorý ho uväzňoval pre zvyšok sveta. Koniec koncov sám Šalamún vo chvíli posvätenia prvého chrámu vyhlásil: „Či naozaj bude Boh bývať na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies Ťa nemôžu obsiahnuť o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil!“
Ježiš učí, že božím chrámom je v prvom rade srdce človeka, ktoré prijalo Jeho slovo. Keď rozpráva o sebe a o Otcovi hovorí: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“(Jn 14, 23), a Pavol píše kresťanom : „Neviete, že ste boží chrám a že vo vás prebýva boží Duch?“(1 Kor 3, 16). Teda novým božím chrámom je veriaci človek. Ale miesto božej a Kristovej prítomnosti sa nachádza aj tam „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene“ (Mt 18, 20). Samotná kresťanská rodina je označovaná Druhým vatikánskym koncilom ako „domáca cirkev“ (LG 11) to znamená, že je malým božím chrámom, a práve preto je vďaka sviatosti manželstva v pravom zmysle slova miestom, kde sú „dvaja alebo traja“ zjednotení v Jeho mene.
Akým právom teda prisudzujeme my, kresťania, takú dôležitú úlohu posvätnej stavbe, keď sa každý z nás môže klaňať Otcovi v duchu a pravde vo svojom srdci alebo vo vlastnom dome? Prečo teda máme povinnosť ísť na každý sviatok a každú nedeľu do chrámu? Odpoveďou je, že náš Pán Ježiš Kristus prišiel, aby si formoval ľud, spoločenstvo osôb v spojení s ním a medzi sebou navzájom.
Okrem toho platí, čo hovorí sv. Ján o nebeskom Jeruzaleme: „Hľa, boží stánok je medzi ľuďmi. Bude medzi nimi prebývať, oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh bude s nimi“ (Zjv 21, 3). Tento boží príbytok medzi ľuďmi má veľmi konkrétne meno: nazýva sa „cirkev“. Ona je predovšetkým vykúpený ľud, nakoľko je zjednotený s Bohom prostredníctvom viery a sviatostí. Ale viditeľným znamením tejto všeobecnej a neviditeľnej skutočnosti je posvätná stavba. Ona je prednostným miestom stretnutia s Bohom. Pretože je miestom, kde sa uskutočňuje a zviditeľňuje kresťanské spoločenstvo.
Je prednostným miestom stretnutia s Bohom predovšetkým preto, lebo je miestom, kde sa s autoritou ohlasuje Kristovo slovo, kde sa slávi a uchováva Eucharistia. Práve preto nič z toho, čo je krásne, nie je dostatočne krásne na to, aby sme vyjadrili vieru a úctu v skutočnú a sladkú prítomnosť Ježiša v Najsvätejšej sviatosti oltárnej.
Knieža apoštolov sv. Peter nám tiež odkrýva hlboký a symbolický význam posvätnej stavby. Ona so svojimi kameňmi postavenými jeden na druhom a usporiadanými do múrov okolo oltára, oltára jedinej spásonosnej obety, tvorí pôsobivý obraz neviditeľného chrámu postaveného zo živých kameňov, ktorými sú pokrstení, spojení navzájom cementom lásky. Postavení na vyvolenom a vzácnom uholnom kameni, ktorým je Ježiš Kristus.
Svätý Augustín nám hovorí: „Prostredníctvom viery sa ľudia stávajú použiteľným materiálom na stavbu; prostredníctvom krstu a ohlasovania sú ako keby opracovávaní a obrusovaní, ale len keď sú navzájom zjednotení dobročinnou láskou, stávajú sa skutočne Božím domom. Keby kamene nepriliehali k sebe, keby sa nemilovali, nikto by do takého domu nevošiel“ (Serm. 336).
Cirkev teda musí byť znamením vzájomnej lásky medzi tými, ktorí lámu jediný chlieb.
Práve preto človek potrebuje stále viac, aj v spoločnosti, ktorá je čím ďalej tým viac sekularizovaná a teda neprajná „posvätnému“, niečo „celkom iné“. Práve chrám, posvätná stavba, je miestom a prostriedkom, kde môžeme nadobudnúť skúsenosť posvätného.
Klasickým textom liturgie posvätenia chrámu v katolíckej tradícii je zvolanie Jakuba keď videl vo sne rebrík, ktorý spájal nebo so zemou a anjelov, ktorí po ňom zostupovali a vystupovali. „Aké hrozné je toto miesto! Tu je naozaj dom boží, a tu je brána do neba“(Gn 28, 17). Slovo hrozný tu nemá negatívny význam ale pozitívny. Znamená niečo, čo vyžaduje rešpekt, ticho a úctu. Chrám je „hrozným“ miestom v tom zmysle, že je miestom celkom odlišným od ostatných, a zároveň postaveným vo svete a mimo neho. To, čo je vo vnútri jeho obvodu, je posvätné a to, čo sa nachádza vonku, je svetské.
Je pravdou, že naše kostoly sú chrámami vteleného Boha, ktorý sa stal človekom ako my, ale sú vždy chrámom Boha najvyššieho. Naopak, práve preto, že sa jedná o Boha, ktorý sa stal človekom, a ktorý prebýva medzi nami v Eucharistii, v našom Bohostánku, je chrám tým najsvätejším miestom. Odtiaľto pochádza medzi iným dôležitosť vznešenosti, krásy a čírosti našich chrámov.
Koľko ľudí v minulosti stretlo Boha jednoducho, keď vošli do kostola. Básnik Paul Claudel znovu objavil svoju vieru, keď raz vošiel do katedrály Notre Dame v Paríži: „Celá viera cirkvi – povedal neskôr – vstúpila do môjho vnútra.“
Práve preto je potrebné zachovať alebo navrátiť našim chrámom atmosféru ticha, rešpektu, dôstojnosti a adorácie, ktoré sú pre ne vhodné. Umeleckosť štruktúr, plastických zobrazení, sakrálnosť hudby a spevov, poézia ticha, vôňa kadidla, atmosféra pokoja a priateľského objatia všetkého vytvárajú neodškriepiteľnú katechézu a sú prvou a bezprostrednou pastoračnou láskou toho, kto dbá o chrám. To čo Ježiš hovoril o jeruzalemskom chráme platí ešte viac o kresťanských chrámoch. „Môj dom bude domom modlitby“(Lk 19, 45). Musíme byť opatrní, aby sme chrám nezneuctili, aby nám nezovšednel. Dávajme si pozor, aby sme ľudí nepodvádzali lacnými „kulturizmami“ v ich konkrétnej túžbe po posvätnom, potrebe prijatia – povedal by som nežnosti – aby sme nepodvádzali ľudí našich čias, ktorí musia mať možnosť nájsť v chráme to, čo vonku nenachádzajú.
Existuje krásny žalm 84, ktorý bol napísaný na oslavu radosti toho, kto sa nachádza v Pánovom dome a je hosťom v Jeho dome a práve týmto žalmom by som chcel zablahoželať tu prítomnému otcovi biskupovi, pánu farárovi, sestrám, ktoré sú tak trochu ako snehobieli anjeli tejto farnosti, všetkým farníkom, je to blahoželanie, ktoré je z celého srdca.
„Aké milé sú tvoje príbytky Pane zástupov! … Blažený ten, kto býva v tvojom dome a bez prestania ťa velebí. … Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce.“
Posviacka kostola sv. Juraja v Starej Haliči – 8. júna 2013
Koncerty v kostole sv. Jána Krstiteľa v Rimavskej Sobote 29-30.8.2020
Tajomník BU | 22 augusta, 2020
Slovenskí biskupi rozhodli o predĺžení trvania opatrení až do odvolania
Tajomník BU | 30 marca, 2020
V sobotu 3. februára sa v Jasove stretnú zasvätení Rožňavskej diecézy
Tajomník BU | 31 januára, 2018
Oslava patróna Katolíckej základnej školy sv. Jána Nepomuckého v Rožňave
Tajomník BU | 19 mája, 2017
Krížová cesta policajta, hasiča, záchranára v uliciach mesta Krompachy!
Tajomník BU | 08 marca, 2017