Smädných napájať (prednáška v mimoriadnom Roku milosrdenstva)
Slová Pána Ježiša, „bol som smädný a dali ste mi piť (Mt 25, 35)‟, nabádajú mať jeho praktickú lásku k blížnemu, ktorý túto pomoc vyžaduje, a sú skutkom telesného milosrdenstva. V Tradícii Cirkvi sa tieto skutky ponajprv telesného a potom i duchovného milosrdenstva ustálili v jednoduchších vyjadreniach, či spojeniach, ako napr.: smädných napájať.
Tento skutok telesného milosrdenstva sa teda dotýka poskytnutia/poskytovania nápoja človeku, pre ktorého je dôležitý tým, že obsahuje pitnú vodu. Bez jedla človek vydrží niekoľko týždňov, no bez vody niekoľko dní. Mimochodom poskytnúť či poskytovať jedlo človeku je tiež skutkom telesného milosrdenstva (Mt 25, 35). Je samozrejmé, že smädných napájať vzhľadom na veľmi súrnu a neodkladnú biologickú potrebu človeka patrí k primárnym pomociam, bez ktorých by človek nutne v prirodzenom poriadku zomrel.
Sv. otec František v bule, ktorou vyhlasuje mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, upresňuje význam skutkov telesného a duchovného milosrdenstva: „V tento svätý rok môžeme otvoriť srdcia tým, ktorí žijú na tých najodľahlejších existenciálnych perifériách, ktoré často moderná doba tragickým spôsobom vytvára. Koľko nebezpečných a bolestných situácií sa dnes vyskytuje vo svete! Koľkými ranami na tele sú poznačení mnohí ľudia, čo stratili svoj hlas, pretože ich volanie zoslablo či zaniklo v dôsledku ľahostajnosti bohatých národov. Počas tohto jubilea je Cirkev ešte väčšmi povolaná liečiť tieto rany, mierniť ich olejom útechy, obväzovať ich milosrdenstvom a liečiť nevyhnutnou solidaritou a láskavou pozornosťou. Neupadnime do ponižujúcej ľahostajnosti, do zvyku uspávajúceho ducha a zabraňujúceho objavovať nové veci, do ničivého cynizmu. Otvorme oči, aby sme videli biedu sveta, rany toľkých bratov a sestier zbavených ľudskej dôstojnosti, a dajme sa vyprovokovať, aby sme vypočuli ich volanie o pomoc. Naše ruky nech chytia ich ruky, pritiahnime si ich k sebe, aby pocítili teplo našej prítomnosti, priateľstva a bratstva. Nech sa ich volanie stane aj naším volaním, aby sme spoločne prelomili bariéru ľahostajnosti, ktorá často suverénne vládne, aby skryla pokrytectvo a egoizmus.
Mojím vrúcnym želaním je, aby sa kresťanský ľud počas tohto jubilea zamýšľal nad telesnými a duchovnými skutkami milosrdenstva. Takto sa prebudí naše svedomie, ktoré je voči dráme chudoby akoby otupené, a čoraz hlbšie prenikneme do srdca evanjelia, kde sú Božím milosrdenstvom uprednostňovaní chudobní. Ježiš nám v kázni predstavuje skutky milosrdenstva, aby sme spoznali, či žijeme alebo nežijeme ako jeho učeníci. Znovu objavme skutky telesného milosrdenstva: dávať jesť hladným, dávať piť smädným, odievať nahých, prichýliť pocestných, navštevovať chorých, poskytovať pomoc väzňom, pochovávať mŕtvych. A nezabúdajme ani na skutky duchovného milosrdenstva: dobre radiť pochybujúcim, poúčať nevedomých, napomínať hriešnikov, tešiť zarmútených, trpezlivo znášať krivdu, odpúšťať ubližujúcim, modliť sa za živých a mŕtvych.
Nemôžeme ujsť pred Pánovými slovami, veď na základe nich budeme súdení: či sme dali jesť hladnému a piť smädnému. Či sme prichýlili pocestného a zaodeli nahého. Či sme si našli čas, aby sme navštívili chorého alebo väzňa (porov. Mt 25, 31 – 45). Rovnako sa nás opýtajú, či sme pomohli odstrániť pochybnosti, ktoré sú často zdrojom strachu a osamelosti; či sme dokázali zvíťaziť nad nevzdelanosťou, v ktorej žijú milióny ľudí, najmä detí, ktoré nemajú potrebnú pomoc, aby vyviazli z chudoby; či sme boli nablízku tým, ktorí sú osamelí a smutní; či sme odpustili tým, ktorí nás urazili, a či sme odmietli každú nevraživosť a nenávisť, ktoré vedú k násiliu; či sme boli trpezliví podľa vzoru Boha, ktorý má s nami takú veľkú trpezlivosť; a konečne, či sme zverovali v modlitbe Pánovi svojich bratov a sestry. V každom z týchto „najmenších“ je prítomný sám Kristus. Jeho telo sa stáva znova viditeľným, ako telo zmučené, doráňané, bičované, vyhladnuté, na úteku... aby sme ho spoznali, dotýkali sa ho a starali sa oň. Nezabudnime na slová sv. Jána z Kríža: „Na súmraku života budeme súdení z lásky. (Misericordiae vultus, 15)“.
Sv. otec František si praje prebudiť naše svedomie, neraz otupené, aby sme tým, ktorí potrebujú našu materiálnu i duchovnú pomoc, pomáhali, a tak vlastne aby sme podľa slov Pána Ježiša, slúžiac blížnym, slúžili jemu samému, ktorý sa i s tým najmenším stotožnil (porov. Mt 25, 31 – 46).
Je zrejmé, že hladných kŕmiť a smädných napájať – tieto prvé dva skutky telesného milosrdenstva sa navzájom dopĺňajú a vzťahujú sa na pomoc poskytnúť jedlo, nápoj a ostatné potrebné pre tých najbiednejších, teda pre tých, ktorí nevyhnutne denne potrebujú našu pomoc, aby mohli žiť.
Podľa niektorých svetových štatistík v spriemyselnených či vyspelejších krajinách priemerne jedna osoba spotrebuje 200 l vody na osobu na deň, kým v subsaharských afrických oblastiach[1] je to okolo 10 l (ak sú priaznivé podmienky), ba v niektorých oblastiach Etiópie možno počítať len s 5 litrami vody na osobu; iné štatistiky udávajú neraz oveľa väčšie predchádzajúce konštanty spotreby vody v Severnej Amerike a Japonsku, a to až okolo 350 l. K najsuchším oblastiam sveta patrí Kuvajt (10 kubických metrov vody na jedného obyvateľa za rok) spolu s pásmom Gazy (52 kubických metrov) a Spojenými arabskými emirátmi (58 kubických metrov). Naopak, najviac vody má – samozrejme okrem Grónska a Aljašky – Francúzska Guyana[2] a Island[3]. Najlepšie perspektívy, pokiaľ ide o stav a množstvo podzemných vôd, majú Fínsko, Kanada, Nový Zéland, Veľká Británia a Japonsko.
Ďalšími veľmi znepokojujúcimi skutočnosťami každoročne OSN alarmuje, napr.: takmer 4 x 106 ľudí každoročne zomrie na choroby súvisiace s príjmom znečistenej vody; viac ako polovica škôl na svete nemá prístup k pitnej vode; takmer 2 x 106 detí zomrie každoročne na následky hnačiek spôsobených pitím chybnej vody; polovica nemocničných lôžok v celosvetovom meradle je obsadená pacientmi trpiacimi ťažkosťami súvisiacimi s požitím nekvalitnej vody; na päťminútovú sprchu sa spotrebuje viac vody ako ľudia z rozvojovej krajiny žijúci v slume za celý deň; jeden dolár zabezpečí dieťaťu z rozvojovej krajiny prísun vody na celý rok; v dôsledku chýbajúcej či zdravotne nevyhovujúcej vody zomrie na svete jedno dieťa každých 15 sekúnd.
Nielen OSN, ako i ďalšie laické spoločnosti (AQUASTAT[4], IWRA[5], WWC[6], IWMI[7], CGIAR[8], WEF[9]) vynakladajú veľa, niekedy veľmi veľa úsilia, aby zabezpečili vodu tým, ktorí ju nemajú, ale i charita Cirkvi, misionári a ich laickí spolupracovníci sa podieľajú priamo na tomto skutku telesného milosrdenstva, napriek tomu, že existuje mnoho návrhov komplexne prepracovaných, nehovoriac o tých návrhoch, ktoré boli neúspešné z politických či teroristických dôvodov, že ešte v 21. storočí je to globálny svetový problém.
Aj prognózy sú pomerne znepokojivé: do roku 2025 dve tretiny svetovej populácie budú žiť v krajinách s vážnym nedostatkom vody, najmä na severe Afriky, Strednom východe a západnej Ázii. Odhaduje sa, že nedostatkom pitnej vody trpí až miliarda ľudí a až 2,5 miliardy nemá dostatočnú hygienu, väčšina žije v rozvojových krajinách. Spolu s efektom globálneho otepľovania a znečisťovania riek bude toto číslo zrejme stúpať. Viac–menej, nedostatok pitnej vody nie je len problémom rozvojových krajín, ale ohrozuje viac, ako 100 x 106 Európanov. Vo východnej Európe stále nemajú všetci prístup k zdravotne pitnej vode spĺňajúcej všetky hygienické kritériá. Výsledkom je, že denne zomrie vo východnej Európe až 40 detí na choroby zapríčinené zlou kvalitou vody, ako je napríklad hnačka.
V niektorých prípadoch dochádza dokonca k nepokojom[10], vojnám[11] a konfliktom[12] z dôvodu nedostatku vody a treba samozrejme počítať aj s terorizmom[13] či dokonca migráciou[14].
V našej vlasti – na Slovensku – máme pomerne dostatok kvalitnej pitnej vody, aj keď v ostatnom čase aj u nás sa v niektorých oblastiach stáva to, že zdroje pitnej vody sú menšie, či neraz aj vyschnuté, no zásoby pitnej vody[15] predsa len sú priaznivé, a možno aj pre to sme si zvykli sa hockedy napiť, keď máme smäd, neuvedomujúc si, ako v krajinách, kde je s pitnou vodou problém, alebo jednoducho s vodou ako takou, že to je veľmi vzácna tekutina a životne dôležitá tekutina pre náš prirodzený život.
Po jednoduchom zamyslení sa nad stavom vody vo svete a u nás[16], keď k nemu pridáme uvažovanie vo viere nad zmyslom skutku telesného milosrdenstva vo svetle túžby Sv. otca Františka, a v tejto súvislosti aj s jeho Encyklikou Laudato si’ (bod 161),[17] aby sa naše svedomie prebudilo, si ihneď uvedomíme na jednej strane hojnosť Božieho daru vody v našich podmienkach a na strane druhej náš vzťah k tomuto daru, a tak v tejto integrite z obidvoch strán nám vychádza prirodzene po prvé, aby sme šetrili, neplytvali, a to teraz a po druhé, aby sme s prebudeným svedomím vnímali potreby nielen svoje, ale i iných, blížnych, tak isto vždy teraz[18]. Tomu zodpovedá aj poučenie sv. Tomáša Akvinského (Summa Teologica, I, II, Q 33, A 2), že aj keď skutky duchovného milosrdenstva majú väčšiu hodnotu ako skutky telesného milosrdenstva, v niektorých prípadoch majú prednosť v poskytovaní skutky telesného milosrdenstva pred skutkami duchovného milosrdenstva: „pre toho, kto umiera, napr.: jedlo má prednosť v poskytnutí pred poučením‟[19].
Smädných napájať zostáva teda takýmto imperatívom evidentnej aktuálnosti s prebudeným svedomím konať teraz a neodkladať na potom v šetrení a v empatii voči blížnemu, ktorý je práve s nami.
LittLic. Jozef Píra, správca farnosti Pohronská Polhora