Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„Potešiť Boha, Máriu i seba navzájom“ – homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika 21. 11. 2016 v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave na záver novény k Trnavskej Panne Márii (priamy prenos: TV Lux a Rádio Lumen)

erb-farPOTEŠIŤ BOHA, MÁRIU I SEBA NAVZÁJOM

Milí bratia arcibiskupi, pán generálny vikár, pán dekan, bratia kňazi, rehoľné sestry, diakoni, milé deti, milá mládež, poslucháči rádia Lumen, televízni diváci televízie Lux, milí chorí, a keďže tieto prenosy sú sledované nielen za hranicami, ale aj na iných kontinentoch, tak pozdravujem aj tých, ktorí nás počúvajú teraz alebo neskôr zo záznamu  aj tých, ktorí nás budú vidieť na televíznej obrazovke.

Byť otvorený na náboženské aktivity, alebo ich spochybňovať?

Poznáme situáciu zo života sv. Faustíny, ako raz vstúpila do kaplnky, v kláštore, v ktorom bývala, aby sa modlila. Zrazu zachytila slová Pána Ježiša, ktoré ju veľmi prekvapili: „Dnes som si odpočinul vo vašom kláštore.“ Samozrejme, že túto rehoľnicu to nielen prekvapilo, ale i zaskočilo. Ako je to možné, veď ona prišla do kaplnky, aby si ona odpočinula, a tu zrazu zachytáva nádherný pozdrav od Pána Ježiša: Dnes som si odpočinul vo vašom  kláštore. Milí bratia a sestry, ak by sme to chceli pretlmočiť do reči našej dnešnej témy, ktorá je zvolená, tak by sme povedali, že Pán Ježiš prišiel povedať: Možno som mal nejakú bolesť, možno som bol nejako zarmútený a tu ste ma potešili. Tu som sa potešil. Je to prekvapivé, a zároveň je to nádherné. My sa pýtame: To aj Boh potrebuje potechu? Aj Boh potrebuje byť potešený?

Skôr ako budeme dávať odpovede na túto otázku, nahliadnime  do slov evanjelia a prežime radosť z nájdenej ovce – koľká vnútorná radosť bola v tej chvíli v srdci pastiera, keď sa našla jeho stratená ovečka. Koľko radosti prežívala žena, ktorá našla stratenú drachmu, aká bola veľmi potešená. Priam by sme mohli zvolať so sv. Pavlom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy!  On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás“ (2 Kor 1, 3-4). Boh potešuje, aby sme my mohli potešovať ďalej.

Keď nás však Boh obdarúva, nikdy to nerobí len pre naše osobné, vnútorné naplnenie. Vtedy nás vyzýva dávať, aby sme sa vedeli ďalej podeliť s tým, čím nás On obdaroval. A tak  sa teda pýtame ďalej: Kto je ten človek, ktorý je zarmútený, ktorý potrebuje aktuálne potešenie? Iste nevymenujem všetkých a všetky kategórie, ale spomeniem aspoň niektoré možné prípady. Kto je teda zarmútený? Je to ten, kto prežíva bolesť, kto je sklamaný, kto stratil nádej na zmenu k lepšiemu. Je to človek, ktorému sa nenaplnili ambície, komu zobrali jeho detskú hračku, a to nemusí byť len bábika a malé autíčko. To môže byť aj veľké auto, aj tablet, aj chata, aj poľovačka a kto vie, čo všetko ešte ďalšie. Ale vždy je to detskou hračkou oproti hodnotám, ktoré ponúka Boh. Zarmútený je tiež ten, kto bol zradený v láske, v priateľstve, tí, ktorí boli sexuálne, alebo inak zneužití. Najmä deti, ktoré boli vzaté z rodín, aby bojovali, aby boli vojakmi a zabíjali a tiež ťažko pracujúce deti. Teda deti, ktorým bolo vzaté detstvo. Deti, ktoré nemôžu chodiť do školy, ktoré sa nemôžu nielenže dosýta najesť, ale ani nemajú čo jesť, piť, lebo nemajú ani vodu. Ale viete, kto býva najviac zarmútený a koho je priam nemožné potešiť? To sú tí, ktorí majú stále málo. Tých nepotešíte. Majú totiž stále málo.

Je však veľa takých, ktorí útechu potrebujú a ktorí na ňu čakajú, tých treba potešiť. Tých, ktorým sa vsugeruje a  následne aj ponúka, že potrebujú potešenie. A tak prichádzajú politické sľuby, najmä pred voľbami, prichádzajú neprehľadné pôžičky a pochybné a rýchle výhry. Prichádzajú ponuky zázračných liekov, veštecké ponuky, falošné a ponižujúce pracovné príležitosti doma i v zahraničí, prázdne dvíhanie sebavedomia človeka, ba dokonca jedna z foriem takéhoto potešovania je i tá, keď sa klamstvo vyhlasuje za pravdu a pravda za klamstvo.  Alebo keď sa kompetentní vyjadrujú nekompetentne a  dostanú za to ešte aj pochvalu.

 A tak by sme naozaj mohli pokračovať ďalej a ďalej a rozmýšľať práve na túto tému potešenia a jeho adresátov, teda tých, ktorí potrebujú potešenie. Vrátim sa k téme potešenia Boha. Môže byť zarmútený i Boh? Môže byť potešený, alebo vôbec potrebuje potechu aj Boh? V encyklike pápeža Pia XI. O Božskom srdci, sa dočítame: „Ako môžu utešiť Krista zmierne obety, keď on s blaženosťou vládne v nebi? Tak, ako bola Kristova duša v Olivovej záhrade smutná až na smrť, aj pre naše hriechy, ktoré sa udejú v budúcnosti a ktoré on už vopred videl, tak bezpochyby mohol načerpať aj útechu z našej vynáhrady, ktorú tiež vopred videl, pretože sa mu zjavil anjel z neba, aby utešoval jeho srdce.“ Tak môžeme a skutočne aj teraz máme ešte tajuplným spôsobom utešovať Jeho Najsvätejšie Srdce, ktoré je neprestajne zraňované hriechmi ľudí.  A tu sa nám formuje odpoveď na otázku: Potrebuje Boh potešenie? Môže byť zarmútený? Áno, býva. Keď uvažujeme v ľudských kategóriách a hovoríme ľudskou rečou:  Boh býva zarmútený nad hriechmi človeka. Tiež vieme, ako Pán Ježiš plakal nad Jeruzalemom, pretože Jeruzalem nepoznal čas navštívenia. Pán Ježiš zaplakal nad smrťou Lazára. Ale sám Pán Ježiš ako bolo spomenuté z citovanej enycykliky, sám Ježiš bol potešovaný v Getsemanskej záhrade, keď videl, čo všetko ho čaká. Ježiš plakal a Otec mu poslal archanjela Gabriela, aby ho potešil. Ježiš plakal.

My dnes, tu v Trnave, chceme si  pripomenúť,  že aj Panna Mária plakala. Aj na východe Slovenka vo Vranove nad Topľou je obraz Panny Márie, ktorý slzil krvavé slzy. Tiež to bolo pred vyše 300 rokmi, teda v tom istom čase, ako v Trnave.  Panna Mária plakala. Mám jednu zaujímavú otázku pre vás všetkých, ktorí ste prišli dnes, ktorí  ste sem prichádzali po tieto dni, ktorí ste sledovali celú túto novénu: Prišli ste dnes, alebo aj inokedy potešiť sem Pannu Máriu? Potešiť Boha? Či len  seba? Tu si dávame odpoveď každý jeden, ako vnímame aj toto dnešné stretnutie. Znova sa dívam len a výhradne na seba? Keďže mnohí môžu zareagovať: Dnes už predsa Panna Mária Trnavská neplače, tak už ju netreba prísť potešovať.

V úvode celej novény spomenul pán arcibiskup Ján, že bolo aj úsilie, aby sa nerobil sprievod, ktorý vždy patril k novéne. A viete, že rôzne iniciatívy aj na iných miestach, z času  na čas sa vždy objavia a  chcú nám nejako  nahovoriť, že už je to všetko zbytočné, lebo Panna Mária už neplače. Prichádzajú aj kompetentní  a nekompetentne hovoria: Načo podporovať pochod za život, načo ísť na referendum za rodinu?  Načo podporovať Svetové stretnutie mládeže v Krakove? Veď to sú masové akcie a my predsa nechceme byť nejakou masou... Milí bratia a sestry, môžeme počuť aj o pútiach: načo prichádzať sem, načo putovať do Levoče, do Šaštína  a inde... A prezentuje sa nám to pod titulom: Turistika áno, púte nie!

Skúsme sa však zamyslieť nad týmito vecami, ktoré pribrzďujú aktivity podobného charakteru teraz už vo svetle skončeného Roka milosrdenstva. Ale aj na začiatku už prebiehajúceho fatimského roka, aj keď nie je oficiálne vyhlásený.  Keďže tu v Trnave, v katedrále, je pochovaný pán biskup Hnilica, od smrti ktorého nedávno uplynulo desať rokov, pripomeňme si, ako tento veľký šíriteľ fatimského posolstva prežíval živý odkaz Panny Márie a  hľadal cestu, ako zasvätiť Rusko. Vedel, že priamo sa tam nedostane, tak šiel do Ruska, vtedy Sovietskeho zväzu, cez Indiu.

Tak skúsme práve aj na tieto aktivity pozrieť z tohto hľadiska, ale v trošku širšom rozmere a zábere. Všetci poznáme svätú Margitu Máriu Alacoque.  V roku 1673 ju Pán Ježiš v zjaveniach vyzýva, aby povedala  francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV., teda kráľovi – Slnko, aby zasvätil Francúzsko Božskému Srdcu Ježišovmu. Kráľ, samozrejme, žil svojím štýlom života, takže povedal: To sú také taľafatky, kto to bude počúva – zasvätenie národa Božskému Srdcu... Nám treba peniaze, zábavu, zbrane, vojsko atď. Tie reči poznáme v ktorejkoľvek dobe. A tak sa to neudialo. Prešlo 100 rokov, prišla Francúzska revolúcia, a vnuk tohto kráľa Ľudovít XVI. je vo väzení v Bastile a na väzenskú stenu píše zasväcujúcu modlitbu Francúzska Božskému Srdcu Ježišovmu. Na stenu Bastily. Neskoro. Všetko bolo zničené a zasvätenie Božskému Srdcu sa udialo až o sto rokov neskôr.  Znova nebol rozpoznaný čas navštívenia.

Fatima a milosrdenstvo – možnosť nových čias

A teraz sa vraciame k Fatimským zjaveniam od 13. mája 1917 až do októbra v tom istom roku a k posolstvu Panny Márie, ktorá  hneď v prvých výzvach hovorí: Zasvätiť Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie!  Iste si spomínate, ako pán biskup Tóth, ktorý tu pôsobil, stále mal na perách tento odkaz. Ale neudialo sa to. Panna Mária vyzýva k modlitbe a k pokániu, lebo ak nie, príde ešte horšia vojna ako prvá svetová, ktorá prebiehala v čase zjavení. Prišla Panna Mária strašiť ľudí, alebo ukázať možnosť nových čias? To znova závisí od každého, ako si to vysvetlí. Či pochopí, alebo to sfúkne zo stola a povie: To je o ničom, to je nepravda. Vieme veľmi dobre, že zasvätenie sa neuskutočnilo a prišla oveľa hroznejšia – 2. svetová vojna . Koľko ľudskej biedy, nevinnej krvi a zbytočne zmárnených ľudských životov priniesla táto vojna.

V súvislosti s Fatimským posolstvom a v kontexte našich myšlienok, nad ktorými uvažujeme,  by som rád upriamil pozornosť na jednu udalosť.   Tí, ktorí ste videli film o Fatime, určite si spomeniete na scénu, keď starosta zobral tri omilostené deti – Františka, Hyacintu a Luciu – a nedovolil im 13. augusta, aby išli na stretnutie s Pannou Máriou do Cova da Iria.  Viete, že  tá scéna bola veľmi dramatická. Máme tu dnes krásne, zlaté deti, ktoré by tam mohli hrať; rovesníčka týchto detí, malá Hyacinta, je celá prestrašená , lebo sa jej vyhrážajú: Počkaj, hodím ťa do rozhorúčeného kotla, kde bude vrieť olej... A ona reaguje tak detsky  a veľmi úprimne: Bojím sa, ale nedám sa, nepoviem, neprezradím tajomstvo. Deťom bolo zabránené stretnutie s Pannou Máriou.  Neskôr Lucia napísala: „Práve preto, že tento starosta – slobodomurár, zabránil stretnutiu, nedošlo na svet veľa Božej milosti, ktoré Panna Mária chcela svetu dať. Pre to zabránené stretnutie.“

Keď hovoríme o mnohých týchto veciach, ktoré sa dejú a my ich spochybňujeme, my ich zosmiešňujeme, skúsme aj v duchu tohto Fatimského posolstva rozmýšľať o tom.  A na druhej strane môžeme povedať,  vidiac znova tu, tieto deti, aká je to krásna služba, keď ich sem už odteraz privádzate, aby žili  tohto ducha, lebo tým ich už napájate na Boží a mariánsky život. Už im otvárate tú cestu, ktorá vedie k Bohu, a aj takto sa posilňuje. Teda máme byť tými, ktorí napomáhajú mnohé aktivity a nie ich pribrzďujú,  zosmiešňujú. Stará  zásada, ktorá je  z Rímskych čias, ale  iste aj skôr platila: Divide et impera! – Rozdeľ a panuj! Iste nikto nespochybňuje dôležitosť, nenahraditeľnosť individuálneho prístupu človeka k človekovi. Ale rozdeliť a panovať; a my sme Boží ľud a ako Boží ľud sme pozvaní k spáse všetci! Každý ako jednotlivec, ale aj ako celok, sme pozvaní k tejto nádhere. A my chceme kráčať práve touto cestou života! Chceme sa potešovať, povzbudzovať, vytešovať sa aj z tejto udalosti Trnavskej novény, ktorá sa podarila a o ktorej rád poviem, že nás pripravila na vstup do Adventu. To nie je maličkosť! Každý si tu mohol vybrať to svoje.

Pápež milosrdenstva sv. Ján Pavol II., ktorý je zároveň aj pápežom Fatimy, tento pápež Božieho milosrdenstva nám odhalil nádherné posolstvo, ktoré Pán Ježiš zveril svetu skrze sv. Faustínu. Keď sa hovorí o Korunke Božieho milosrdenstva, čo môžeme počuť? Jedno z pozvaní je, aby sme potešovali trpiaceho Ježiša v Hodine milosrdenstva.  V hodine, keď umiera na kríži. Pápež nám aj toto spomenul. Keď hovoríme o Božom potešení, tak by sme ešte mohli  zo života blahoslaveného Františka, svedka zjavení vo Fatime, spomenúť, ako často sa po týchto fatimských stretnutiach utiahol do samoty a keď ho tam našli  smutného a zamysleného, pýtali sa ho: Čo ťa trápi? On odpovedal: Nič ma netrápi, ja len chcem tu byť s Ježišom a utešovať ho. Dávať vynáhradu za hriechy ľudí. Keď sa už blížila jeho smrť a vedeli, že zomrie a prosili ho, aby orodoval za nich v nebi, vtedy  hovoril: Asi nebudem orodovať v nebi. Ja budem neustále potešovať Pána Ježiša a dávať vynáhradu za hriechy sveta.

To je veľmi silné. Do toho, keď sa vrátim  k začatej myšlienke; vstúpila postava pápeža milosrdenstva. Ale aj pápeža Fatimy. Mnohí by chceli z pápeža Jána Pavla II. urobiť akoby nerozmýšľajúceho človeka. Ale práve o ňom hovorili mnohí, že je iskrou z ktorej má vzísť oheň, ktorý má pripraviť ľudí na druhý príchod Ježiša Krista. Ešte ako kardinál, dokázal napríklad  v roku 1976 povedať americkým biskupom: „Dnes stojíme pred najväčšou konfrontáciou ako ľudstvo vo svojich dejinách kedy zažilo. Nemyslím si, že kresťanské spoločenstvo to v plnosti pochopilo, v čom žijeme. Dnes sa nachádzame pred záverečným bojom medzi Cirkvou a anticirkvou a medzi evanjeliom a antievanjeliom. Jedna vec je ale istá: Konečné víťazstvo patrí Bohu a to sa udeje vďaka Márii, žene z knihy Genezis a Apokalypsy.“ V nemeckej Fulde katolíkom povedal: „Musíme sa pripraviť na to, že už onedlho budeme musieť prestáť veľké skúšky. Skúšky, ktoré budú od nás vyžadovať vzdať sa všetkého, aj života. A budú od nás vyžadovať úplné odovzdanie sa Kristovi. Vaše a moje modlitby môžu túto skúšku zmierniť, ale nemožno ju zvrátiť. Lebo len takto sa Cirkev môže účinne obnoviť. Koľkokrát už obnova Cirkvi vzišla z krvi, z bolesti.“ V encyklike Evangelium vitae, Evanjelium života, píše: „Stojíme tvárou v tvár nadľudskému a dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom. Medzi smrťou a životom, medzi kultúrou smrti a kultúrou života. Nie sme len jeho svedkami. Nevyhnutne sme doň zatiahnutí. Všetci sa ho zúčastňujeme. A preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život.“

Teda to sú slová pápeža milosrdenstva. Sú jasné a sú zreteľné. Ale ako krásne dokázal tak isto potešovať. Keď bol v roku 1981 postrelený, jedným z prvých návštevníkov, ktorý hneď utekal za ním do nemocnice, bol vtedajší prezident Talianska Sandro Pertini. Stál pred operačnou sálou do druhej v noci. Až potom odišiel.  Keď tento prezident zomieral v roku 1990, šepkal: „Zavolajte mi priateľa.“ Až o chvíľu pochopili, koho chce, že chce, aby prišiel pápež. Pápež prerušil viacero audiencií, hneď sa vybral do nemocnice, aby potešil, navštívil svojho priateľa. Ale tam nastal problém, ktorý my, kňazi z komunizmu sme prežili veľakrát. Na chodbe mu zastala cestu manželka pána prezidenta  a povedala, že si nepraje, aby pápež navštívil jej manžela. Ona ešte vnútorne neprešla tou cestou viery, ktorou už prešiel jej manžel. A tak pápež poprosil, nech mu dajú na chodbu stoličku, vzal do ruky svätý ruženec a modlil sa. Keď sa domodlil, povedal: „Teraz odpočíva v pokoji.“ Naozaj zomrel v tej chvíli a keď sa mu lekári ospravedlňovali, že ho nemohli vpustiť k nemu, povedal: „Svojou modlitbou som sa dostal až k môjmu priateľovi.“ Aj tam sa snažil potešiť.

Iný príklad hovorí, ako na Nový rok vtedajší jeho sekretár, dnes už kardinál Dziwisz, keď prišiel do kaplnky, uvidel neobyčajný obraz: Ján Pavol kľačal na zemi a vedľa neho na vozíčku sedel asi tridsaťročný muž, celkom vychudnutý, iba kosť a koža. Jeho rodičia ho priviezli z dediny blízko Bresce. Kľačal vedľa smrteľne chorého muža a držal ho za ruku. Po dvadsiatich minútach Svätý Otec vstal, objal a požehnal mladého muža na vozíčku. Potom si rozopol sutanu, sňal si retiazku a zavesil ju na krk chorého. Ten spontánne chytil pápežovu ruku a s dojatím mu ďakoval: „Bol to najkrajší deň môjho života. Môžem iba ďakovať. Dovidenia v nebi.“ I keď sa mladý muž neuzdravil, lebo o dva dni na to zomrel, tieto okamihy stáli za to. Pápežova blízkosť.

Milí bratia a sestry, milí Trnavčania, vás nepotešil svätý pápež Ján Pavol II., keď k vám prišiel v roku 2003? Jeho socha stojí pred katedrálou. Maximálne oslabený, vysilený, naozaj stále na hranici medzi životom a smrťou. Prišiel, aj k nám do Rožňavy. Nepotešil vás? Možno mám takú kacírsku otázku: Čo myslíte, tak ľudsky povedané, nepotešil by sa  Ján Pavol II., ktorý má sochu tam pred katedrálou, keby tam mal aj svoje námestie? Aj v Rožňave máme Alej Jána Pavla II., aj v iných mestách. Nezaslúži si to ten, ktorý potešoval? A čo si myslíte, opakujem: On sa nepoteší? Možno vyprosí ďalšie milosti pre toto mesto.

A tak už len celkom na záver, ďakujúc za celú túto novénu, dovolil by som si spomenúť stručne a krátko príbeh, ktorý ste vy sami ponúkli z tejto novény. Je o Lucii, mladom, zdravom dievčatku, ktorému ako 3,5-ročnému diagnostikovali nádor na mozgu. Hoci pochádzala z lekárskej rodiny – osem lekárov, dve zdravotné sestry – jej stav sa neustále zhoršoval, jedna operácia sledovala ďalšiu, dokonca bola operovaná až v Prahe. Mama, vysokoškolsky vzdelaná, obetavá mamka, nechala zamestnanie, aby sa venovala dcérke.  Chodila s ňou po operáciách. Dievčinka Lucia znášala toľko, čo by bolo neúrekom aj pre dospelého človeka. Okrem Prahy skúšali aj Viedeň, ale nepomáhalo to. Začali sa modliť tu, v Hrubom kostole, dávať na sväté omše. Prichádzali aj lepšie časy, ale bolo to chvíľkové. Začala aj jesť, chodiť, ale bolo to všetko chvíľkové. Na Veľkú noc v roku 2002 si ju Pán povolal. Tí, ktorí ju poznali, vydávajú svedectvo vďaky Pánu Bohu a Panne Márii Trnavskej. Ďakujú za päť rokov, počas ktorých žila s touto chorobou. Dávno tie deti, ktoré boli liečené s ňou, boli už na pravde Božej. A ona sa ešte päť rokov tešila zo života. Aj v tých bolestiach. Písala ľuďom, potešovala ich ona, ktorá trpela. Ľudia, ktorí vydávajú toto svedectvo, ďakujú Panne Márii za to veľké potešenie. My sme dnes a počas tejto novény nenašli len drachmu. Možno sa našla nejedna stratená ovečka. Môžeme s radosťou a vďakou volať, ako sme to počuli v prvom čítaní od Sofoniáša: Plesaj, Panna sionská, plesaj, Dcéra Jeruzalema! Lebo si nás potešila a my sme prišli tiež potešiť teba. A modlitba zverenia, ktorá bude na záver, bude znova naším prejavením dobrej vôle: Matka, chceme nasledovať tvojho Syna a robiť všetko, čo nám prikáže. Amen.