Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„Ježišovo stretnutie s birmovancom“ – homília rožňavského diecézneho biskupa Mons. Stanislava Stolárika 13. 11. 2016 v rožňavskej katedrále počas svätej omše na poďakovanie za Mimoriadny svätý rok milosrdenstva spojenej s vysluhovaním sviatosti birmovania

erb-farPozdravujem všetkých prítomných kňazov, rehoľné sestry, vás, milí birmovanci, birmovankyne, milí rodičia, birmovní rodičia, starí rodičia, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež.

Ďakujem, don Ján (Čapla), za predstavenie týchto dvadsaťpäť mladých ľudí. Je pochopiteľne potešiteľné počuť takúto správu, takéto svedectvo duchovného otca o vašej príprave, o vašej zaangažovanosti pred prijatím sviatosti birmovania. Ešte dnes, keď sa končí Rok milosrdenstva v jednotlivých kostoloch celého sveta, môžete si urobiť akýsi prehľad vo svojom vnútri, možno spytovanie svedomia, o svojom vzťahu k nebeskému Otcovi, po prejdenej ceste celej vašej prípravy, po ktorej ste mohli postupovať, a skúste sa nájsť: asi v ktorom bode svojho vzťahu, svojho  poznávania, svojho otvárania sa pred Pánom sa práve nachádzate.

Táto etapa vášho života sa uzatvára. Ale život pokračuje ďalej. Prejdená cesta prípravy vo vašom živote mohla čosi, ba všeličo ukázať. Skúsme sa zamyslieť nad príkladom, ktorý vám teraz ponúknem. Za známym, skúseným rabínom pribehne jeho vnúča, celé rozžialené, ubolené a plače. Rabi – dedko ho nevie utíšiť a keď ho konečne trochu upokojí, pýta sa ho: Prečo toľko plačeš? Z vnúčaťa horko-ťažko vylezie: Lebo ma nenašli! A kto ťa nenašiel? No, hrali sme sa na skrývačku a kamaráti ma nenašli. Ale to je dobre, to znamená, že si sa vynikajúco skryl, tak prečo plačeš? Mal by si mať predsa z toho všetkého radosť. Ale chlapča plače ďalej. No tak mi už povedz, prečo plačeš? Vieš, preto, lebo oni ma už prestali hľadať...

To je jedna ciest, alebo jedno zo zastavení, nad ktorým sa môžeme zamyslieť pri premýšľaní nad svojou cestou k Bohu. Jednoducho, mohli sme dospieť vo svojom živote k bodu, keď sme už prestali hľadať Boha. Myslíme si, že pre svoj život ho nepotrebujeme. Povedali sme si: Bože, bez teba sa dá všetko vydržať, všetko sa dá zvládnuť, ja ťa nepotrebujem. To je jeden pohľad, nad ktorým sa môžete zamyslieť v tejto chvíli.

Ponúknem zároveň aj iný pohľad, možno úsmevnejší, ktorý poznáte aj vy. Večer sa stretnú dvaja známi a jeden z nich pod lampou, kde svieti svetlo, sa neustále krúti a vrtí a ten druhý sa ho pýta: Čo to tu robíš, takto neskoro večer? Vieš, hľadám kľúč, ktorý som stratil. Kamarát, keďže je dobrý, tak mu začne pomáhať a hľadajú teraz obidvaja pod lampou stratený kľúč. Keď kľúč po chvíli nedokážu nájsť, kamarát, ktorý pomáha, sa spýta: Človeče a kde si stratil ten kľúč? Tam dakde... A prečo ho hľadáš tu? No preto, lebo tu je svetlo!

Toto je druhá možnosť nášho postoja. Kde hľadáme Boha? Prichádzajú ponuky z rôznych strán, ako to bolo povedané aj v dnešnom evanjeliu: prídu mnohí a budú vám hovoriť toto i tamto, dnes by sme mohli povedať: valia sa na nás rôzne filmy, knihy, akože dobrosrdeční priatelia, kamaráti a kde-kto a tiež nám všeličo vykladajú a myslíme si, že oni nám hovoria pravdu a zvlášť, že nám hovoria pravdu o Bohu. Lebo oni sú v tejto chvíli pod svetlom. Ale to opravdivé svetlo, ktoré nám ukazuje Boha, svetlo Svätého Písma, pravidelnej svätej omše, svetlo pravidelne prijímaných sviatostí, pravidelnej modlitby, svetlo pravidelného duchovného čítania, tam, kde je Boh naozaj prítomný, tam ho hľadať nechceme, lebo ho hľadáme tam, kde zažiarilo nejaké blikotavé svetlo nejakého človeka, nejakého módneho filmu, módnej knihy, alebo čohosi podobného.

Ale možno aj tento bod sa dá prekonať a  napokon sa predsa len príde k Ježišovi. Po tejto ceste hľadania sa dospeje k nemu a zrazu sa pýtame Ježiša, možno aj dnes mu znova podsúvame túto otázku: Pane Ježišu, prešiel som tento čas prípravy, som tu, čo chceš ešte odo mňa? A Pán Ježiš hovorí: Ešte jedno ti chýba. Nechaj všetko toto nedobré, čo bolo doteraz, a už poď za mnou. Už začni poriadne chodiť do kostola, už sa začni poriadne modliť, už začni brať vážne život viery a už buď tým svedkom, ktorý je hodný prijatia daru Ducha Svätého. Nepripomína vám to niektorý príbeh z evanjelia? Áno, je to príbeh, keď mladík pribehne za Ježišom Kristom a pýta sa ho: Pane Ježišu, čo mám robiť? A keď mu Ježiš povie: Zachovávaj prikázania..., mladík mu celý nadšený hovorí: Ale doteraz som to všetko zachovával...

A my? Každý jeden v tejto chvíli sa môžeme spýtať: Mohli by sme dať Pánu Ježišovi ako prvú takúto odpoveď a povedať mu: Pane Ježišu, každé jedno prikázanie som doteraz zachoval? Môžem mu to povedať? Ja keď za seba poviem: nie. Povedzte aj vy, každý za seba, nemusíte sa hlásiť, ale povedzte to pred sebou a pred Pánom Bohom... Čo však, keď povieme, že to tak nebolo? Pán Ježiš nad nami zlomí palicu? Nie! Celý Rok milosrdenstva nám chcel hovoriť práve o tomto: Ľudia, veď ja poznám vašu nedokonalosť, ja poznám vašu slabosť. Ale ja poznám aj vaše srdce a vidím, že či chcete alebo nechcete ísť za mnou. A toto je to, čo je rozhodujúce. Teda nie je to tak, ako býva v škole, keď dostanete písomku z matematiky a máte jeden-dva príklady; vypočítate – jednotka, nevypočítate – päťka. Boh nie je taký. Boh si všíma, koľko sme sa usilovali, či sme chceli. Či sme naozaj boli tými, ktorí povedali Pánu Ježišovi: Pane, som aj slabý, som aj krehký, aj mi to  nejde vždy tak, ako by som to ja chcel a ako by si to ty odo mňa očakával. Ale ja chcem, Pane. A aj tú svoju slabosť ti ponúkam, lebo aj v tejto svojej slabosti ťa chcem nasledovať. A vtedy čo povie Pán Ježiš? Povie to, čo mladíkovi: Ešte jedno ti chýba? A ten mladík sa zvrtne a bude odchádzať a Ježiš len s bolesťou sa bude za ním dívať, lebo odchádza? Ježiš sa za mladíkom nerozbehol a nezačal s ním vyjednávať.

My však môžeme byť takými, ktorí ako Mária Magdaléna, ako Zachej, ako vďačný uzdravený z malomocenstva, či ďalší uzdravení alebo oživení, prichádzajú aj po tomto roku prípravy k Ježišovi a povedia: Ježišu, ďakujeme. Ďakujeme ti, že si mal trpezlivosť s nami sa stretávať a nás mladých ľudí tak trošku dvíhať a ukazovať nám pravé hodnoty života. Ktovie, milí mladí priatelia, či cez vás a cez vašu otvorenosť Bohu sa mnohé tieto pravdy nedostali k vašim kamarátom, možno aj k vašim rodičom, k starým rodičom a ktovie, kde ešte ďalej. Keď si zachováte túto otvorenosť pred Pánom Bohom, budete naozaj tými opravdivými svedkami viery v Ježiša Krista, o ktorých hovorí on a pozýva nás k nasledovaniu ich príkladu, keď aj nám hovorí: Budete mi svedkami. Aj tu v Rožňave, aj na okolí, aj všade, kam raz povedú vaše životné cesty. Nech teda aj prijatie sviatosti birmovania je tým opravdivým povzbudením, ktoré vnímame ako silu, ako moc Ducha Svätého, ktorá sa nám dáva, ktorá sa nám ponúka.

Hľadáme rôzne elixíry, rôzne povzbudzujúce prostriedky a veľakrát sme sklamaní. A tí, ktorí siahnu po nedobrých prípravkoch – mám na mysli drogy a inšie veci –, odrazu si ničia život. Ale tí, ktorí siahnu po energii Ducha Svätého, tí sa nikdy nesklamú, pretože vždy budú tými, ktorí budú na správnej ceste života a budú cítiť v sebe tú silu, ktorá je potrebná k svedectvu v dnešnom svete.

O to prosím. A aj vás prosím: prosme spoločne pri tejto svätej omši, aby sme neboli tými, ktorí prestali hľadať Boha, alebo ho akože hľadajú a pritom sa „vrtia“ na nesprávnom mieste, a tiež, aby sme neboli tými, ktorí už keď sa dostanú k Bohu, odrazu sa zvrtnú a už ich niet. Buďme tými, ktorí aj vo svojej slabosti, ohraničenosti a krehkosti predsa len povedia: Pane a ku komu by sme išli? Predsa ty máš slová večného života. Prosíme ťa, posilni našu vieru.

Amen.