Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Odpust - Panny Márie Karmelskej s arcibiskupom Oroschom a biskupom Stolárikom

V dňoch 21. – 22. júla sa už tradične uskutočnil škapuliarsky odpust  na sviatok Panny Márie Karmelskej v obci Bôrka. Odpust sa začal privítaním pútnikov. Slúžili sa sv. omše v slovenskom, nemeckom a maďarskom jazyku. V nedeľu  o 09.00 hod. – celebroval slávnostnú sv. omšu v jazyku slovenskom Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup. Po nej nasledovala o 11.00 hod. - slávnostná záverečná sv. omša v maďarskom jazyku, ktorú celebroval Mons. Ján Orosch trnavský arcibiskup. V popoludňajších hodinách p. arcibiskup Orosch navštívil biskupskú rezidenciu v Rožňave spojenú s jej prehliadkou.

Pútnické miesto Bôrky má hlbokú tradíciu. Odpust  sa tu koná každoročne v stanovenom čase bez akéhokoľvek obmedzenia, bez prerušenia. V dávnejších dobách prichádzali pútnici v skupinkách pešo od Zádiela, Turne či Smolníka ešte v sobotu popoludní. V súčasnosti prichádzajú autobusmi a autami veriaci z blízkeho aj vzdialeného okolia, zvlášť z Maďarska. Priebeh odpustu sa koná podľa zásad stanovených bulou až na niektoré funkcie, ktoré časom v obci zanikli.

[ngg_images source="galleries" container_ids="75" display_type="photocrati-nextgen_basic_slideshow" gallery_width="960" gallery_height="720" cycle_effect="fade" cycle_interval="3" show_thumbnail_link="1" thumbnail_link_text="zobraziť všetky foto]" order_by="sortorder" order_direction="ASC" returns="included" maximum_entity_count="500"]

PANNA MÁRIA KARMELSKÁ (ŠKAPULIARSKA)

           7. apríla 1759 vydal pápež Klement XIII. na základe predchádzajúcej žiadosti miestneho duchovného Pt. Jánosa Vasíka a esztergomského arcibiskupa Mons. Józsefa Szentilonaiho Bullu, ktorou potvrdil postavenie Škapuliarskeho spolku Panny Márie Karmelskej a zároveň mu priznal právo uskutočňovať slávnostný odpust. Pápež Pius VII. roku 1804 rozšíril výsady udelené Klementom VIII. aj na zosnulých členov škapuliarskeho spolku. Obec Bôrka v tomto období už patrila pod správu Rožňavskej diecézy, ktorá vznikla r. 1776.           Tento škapulársky odpusť sa koná na sviatok Panny Márie Karmelskej 16. júla v sobotu a nedeľu. V prípade, že tento dátum pripadne v priebehu týždňa pred – odpusť sa koná nasledujúcu sobotu a nedeľu. Program odpustu začína v popoludňajších hodinách  v sobotu a končí na poludnie slávnostnou nedeľnou sv. omšou. Po slávnostnej svätej omši v nedeľu nasleduje posvätenie škapuliarov ako aj členov škapuliarskeho spolku.       

          V kresťanskej epoche sa na hore Karmel už od 6. storočia zdržiavali pustovníci. Dejiny karmelitánskeho škapuliara sa však začínajú až v 12. stor. Po prechodnom oslobodení Sv. zeme križiakmi sa vytvorila okolo r. 1155 na Karmeli väčšia mníšska komunita z pútnikov a niektorých križiakov. Boli nimi duchovní synovia proroka Eliáša a prezývali sa bratmi Nasvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Jeruzalemský latinský patriarcha im niekedy v rokoch 1206-1214 zostavil stanovy, ktoré v r. 1226 schválil pápež Honorius III. Prví karmelitáni tvorili vo Svätej zemi komunitu, no žili ako pustovníci v oddelených celách, kde sa venovali modlitbe a práci. Stretali sa v oratóriu iba na spoločnú modlitbu a bohoslužbu. Žili v mlčaní, pôste a konali tvrdé skutky pokánia. Zvlášť si uctievali Pannu Máriu.            Po ústupe križiakov z Palestíny bol však ich pobyt na hore Karmel nebezpečný. Kvôli prenasledovaniu sa v 13. stor. rozhodli presídliť do Európy (okolo r. 1240, niektorí predpokladajú prv). Odplávali na Cyprus, Sicíliu, do Francúzska a Anglicka. Tam sa prispôsobili západokresťanskému typu kláštorných mníchov v žobravých rádoch. Mariánska úcta karmelitánskej rehole našla zvláštne vyjadrenie v tzv. škapuliari Panny Márie. Ako vieme, škapuliar (z lat. scapulare - náplecník) v pôvodnom význame je súčasť rehoľného, predovšetkým mníšskeho odevu. Je to pás látky (okolo 40 cm široký s otvorom pre krk a hlavu), ktorý splýva z pliec vpredu i vzadu. To je riadny, veľký škapuliar.             Menší alebo stredný škapuliar nosia členovia tretieho rádu patričnej rehole. Ten pozostáva z dvoch štvorcových kusov látky (vo farbe rehoľného škapuliara) spojených dvoma stuhami na okrajoch tak, aby sa dal prevesiť cez hlavu, pričom jeden kus látky je na prsiach a druhý na chrbte. Tretí, malý škapuliar, pozostáva z dvoch malých štvorčekov takej istej látky (spojených tenkými stužkami alebo šnúrkami) a je určený pre nečlenov rehole. Prijímajú ho pri osobitnom zasväcujúcom obrade a nosia ho pod svojím normálnym oblekom.

             Cirkev uznala pravidlá ich života, a tým dala právny začiatok karmelitánskeho rádu. Rád sa rýchle rozvíjal a vyznačoval sa príkladným životom. V Anglicku sa mimoriadnou svätosťou preslávil sv. Šimon Stock. Keď spozoroval nebezpečenstvo hroziace rádu, prosil Najsvätejšiu Pannu o pomoc. V noci z 15. na 16. júla 1251 uzrel Najsvätejšiu Pannu Máriu v sprievode anjelov, Panna Mária mu podala škapuliar hnedej farby. Vtedy počul tieto Máriine slová: "Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a večného záväzku."                Začiatkom 14. storočia sa Najsvätejšia Panna Mária ukázala pápežovi Jánovi XXII. a odporúčala mimoriadnu starostlivosť o "jej karmelitánsky rád". Sľúbila hojné milosti a spásu tým, čo patria do rádu a verne zachovávajú svoje sľuby. Podobne aj tým, čo patria do Bratstva sv. škapuliara, zachovávajú cnosť čistoty podľa stavu a modlia sa za Cirkev. Nakoniec sľúbila všetkým mimoriadnu milosť, známu pod názvom "sobotná výsada": "Ja, ich Matka, ich v prvú sobotu po smrti vyslobodím z očistca a zavediem na horu večného života." Pápež Ján XXII. potom v roku 1322 vydal bulu "Sacratissimo uti culmine", ktorou potvrdil spomenutý druhý prísľub sobotnej výsady. Niektorí cirkevní historici pokladajú správu o zjavení sa Panny Márie sv. Šimonovi Stockovi za legendu z neskoršieho obdobia a pochybujú aj o hodnovernosti spomenutej buly.               Apoštolská stolica zaradila škapuliar medzi sväteniny. Svojou mocou potvrdila výsady škapuliara, opierajúc ich účinnosť o modlitby celej Cirkvi. Uvedomovala si, že vytrvalé nosenie tohto znaku osobitného zasvätenia stále pripomína veriacemu plnenie kresťanských povinností a robí ho účastným na duchovných dobrodeniach karmelitánskej alebo inej rehole. Okrem toho druhý uvedený prísľub sa viazal na podmienky vedúce k väčšej kresťanskej dokonalosti: na čistotu života primeranú svojmu stavu a na dennú modlitbu tzv. malých hodiniek k Panne Márii. Toto recitovanie mariánskeho breviára môže splnomocnený kňaz (príp. spovedník) zameniť za inú modlitbu alebo za pôst či iný druh sebazaprenia podľa možností toho-ktorého jedinca. Škapuliar sa popri ruženci stal jednou zo základných mariánskych pobožností. V súčasnosti je pobožnosť k sv. škapuliaru známa nielen v Európe, ale na celom svete. Treba pripomenúť, že pápež Ján Pavol II. nosí sv. škapuliar od detstva.               Keďže nepretržité nosenie pláteného škapuliara sa vo viacerých povolaniach (baníci, hutníci, vojaci...) stretalo s vážnymi ťažkosťami, pápež sv. Pius X. dovolil (16. dec. 1910) namiesto pláteného škapuliara nosiť škapuliarsky medailónik. Ten má na jednej strane obraz Božského Srdca a na druhej obraz Panny Márie. Malý škapuliar sa stal taký populárny, že okrem karmelitánskeho vznikli aj škapuliare iných rehoľných spoločností a bratstiev (napr. trinitárov, servítov, františkánov, lazaristov a i.).               Sviatok Panny Márie Karmelskej bol pôvodne ďakovným sviatkom karmelitánskej rehole za dobrodenia dosiahnuté prostredníctvom Panny Márie. Vznikol pravdepodobne r. 1387. Idea škapuliara sa k nemu pripojila až neskôr. V 17. storočí pápeži dovolili sláviť sviatok v niektorých katolíckych krajinách. Napokon 24. septembra 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto dovolenie na celú Cirkev.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 >