SPOLU S TROMA KRÁĽMI SA KLANIAME PRAVÉMU BOHU – Slávnosť Zjavenia Pána – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 6. 1. 2022
Slávime nádhernú slávnosť Zjavenia Pána. Túto slávnosť ešte máme – povedal by som „zakódovanú“ v našej mysli pod názvom „Traja králi“. A práve týchto Troch kráľov budeme brať za svedkov Zjavenia Pána – aj ich putovanie, aj ich prítomnosť v Jeruzaleme, Betleheme, pri betlehemských jasliach. Oni sú potvrdením, že sa narodil prorokmi predpovedaný Mesiáš. „Kde je ten novonarodený židovský kráľ, ktorého hviezdu sme uvideli?“ (porov. Mt 2, 1), pýtajú sa v Jeruzaleme kráľa Herodesa a tým ho poriadne vystrašia. Až tak, že sa v ňom začnú kuť hrozné plány na pozabíjanie chlapcov do dvoch rokov v Betleheme a v jeho okolí. Títo Traja králi prichádzajú pokloniť sa novonarodenému Dieťaťu. Vžime sa tak reálne do ich pozície a povedzme si: Čo extra zvláštne tam v tejto chvíli vidia? Veď vidia také isté dieťa, aké už iste videli tisíckrát. Vidia jednoduchých, chudobných, priam biednych rodičov, migrantov, ktorí stoja pri dieťati. Títo mudrci, ako sú nazývaní v evanjeliu sv. Matúša, sa mohli v tej chvíli cítiť oklamaní, mohli sa zvrtnúť, zobrať dary späť so sebou a ísť preč. Ale oni, ako hovorí to isté evanjelium, padli na zem, klaňali sa mu a odovzdali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu (porov. Mt 2,11). Darmi, ktoré so sebou priniesli, potvrdili, že toto Dieťa je naozaj ten, ktorý bol predpovedaný, ktorého čakali a teraz sa mu klaňajú ako Bohu a Pánovi.
Keď hovoríme, že sa zjavilo božstvo Ježiša Krista a traja králi či mudrci to svojou prítomnosťou a poklonou potvrdili, možno sa v tejto súvislosti pýtame, či by nebolo vhodnejšie hovoriť o zjavení Pána napríklad pri Jordáne, keď Ján na neho poukázal a povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Ale to by bolo tiež len svedectvo kohosi. Tu svedčia Traja králi, mudrci, tam by svedčil Ján. Možno ešte presvedčivejšie by sa hodilo nazývať zjavením Pána tajomstvo Pánovho premenenia na hore Tábor (porov. Mt 17, 1-9), pretože tam sa zaskvel v plnej kráse. Tí, ktorí ho tam videli, nepochybovali a Peter povedal: „Pane, dobre je nám tu, postavme tri stánky.“ Tam sa v srdciach svedkov Pánovo premenenia, zjavenia Pána usadila istota a aj radosť z toho, kto je vlastne TEN, za ktorým vykročili. Pokiaľ bol zaužívaný termín dnešnej slávnosti „Traja králi“, pozornosť sa často naozaj upriamovala na Troch kráľov a veľmi sa nerozmýšľalo práve o hlbokom tajomstve božstva Ježiša Krista. To bolo kdesi v pozadí. Preto teraz, keď je zvlášť vyzdvihované božstvo Ježiša Krista, toto hlboké tajomstvo viery, možno romantika putovania troch mudrcov, Troch kráľov, je odsunutá kamsi do úzadia. Niektorým to už nesedí a samozrejme tí, ktorí sú možno labilnejší vo viere, tiež to používajú aj ako argument, že odchádzajú z katolíckej Cirkvi, lebo tomu nerozumejú a možno sa nechcú vzdať detského pohľadu Betlehema a túžia naďalej obdivovať troch kráľov a poklady, ktoré oni priniesli. Niektorí hovoria: radšej sa utiekame niekde k východným náboženstvám, pretože tam cítime tú hĺbku, to duchovno. Akoby v katolíckej cirkvi duchovno nebolo. Neberú do úvahy, že traja králi sa stali svedkami narodenia Ježiša Krista a isto neplánovali a neuskutočnili návštevu v Betleheme, aby vošli do dejín ako slávne osobnosti. A predsa Boh sa postaral, že až do konca sveta ich svedectvo bude pomáhať mnohým.
Tí, ktorí prešli napríklad ku budhizmu, či už navonok alebo aj vnútorne, pretože ich ovplyvnili mnohé vyjadrenia všelijakých celebrít, hviezdičiek, atď…, to je vyjadrením toho, že toto svedectvo ich síce ovplyvnilo, ale aj tak nežijú podľa toho, k čomu prešli. Tiež si neuvedomujú, že napríklad v spomínanom budhizme je tiež jedno veľmi hlboké tajomstvo, ktoré je podobné možno práve tajomstvu Zjavenia Pána už v Betleheme. Totiž v potrebnom čase, keď je treba nájsť nového Dalajlámu, hlavného predstaviteľa Tibetu a budhizmu, teda predstaviteľa náboženského i politického, budhistickí mnísi sa rozídu po krajine, najmä po zapadnutých, neznámych horských dedinkách a tam hľadajú nové dieťa – chlapca, ktorý by bol vyvolený a označený za nového Dalajlámu. Keď sa koncom 19. st. s týmto úmyslom a úlohou dostali do dedinky Takcer a prijali pohostenie v chudobnej rodine, zrazu k týmto hľadajúcim mníchom pribehol malý chlapček a sadol si na kolenách jedného z nich. Zobral do ruky predmet – budhisti majú tiež niečo podobné ako my ruženec – a povedal: „toto je moje“. A v tej chvíli boli mnísi presvedčení, že týmto výrokom chlapec potvrdil, že je novým Dalajlámom a naozaj sa stal trinástym v poradí. Teda, kde treba väčšiu vieru, že kto je ten, ktorý sa stavia do čela? Tým, samozrejme, nechcem nejako znevažovať vieru všetkých, ktorí sa k tomuto náboženstvu hlásia, práve naopak, je treba sa mať navzájom v úcte. Ale všimnite si, ako sa tieto myšlienky veľmi nenápadne pretláčajú všelikde. Napr. keď pozeráte niektoré filmy, už tam kdesi v pozadí zriedka uvidíte nejaký kríž. Ale čím ďalej, tým viac, v pozadí jednotlivých scén už máte sochu Budhu. To sa tak pomaly, účinne vtláča do myslenia človeka – že toto je dôležité. Čo je však zaujímavé, aj títo mnísi chceli tiež „neobyčajné“ nájsť v obyčajnosti, tak ako bola jednoduchá betlehemská maštaľka a neobyčajnosť veľkosti narodenia Božieho Syna. Aj budhistickí mnísi vstupovali do zapadnutých dediniek a v tých najobyčajnejších možnostiach, podmienkach, v akých žili ľudia, tam hľadali to neobyčajné, tam hľadali nového Dalajlámu.
Putovanie troch mudrcov alebo Troch kráľov bolo náročným putovaním, ale povedal by som, tiež v podmienkach normálnosti vtedajšieho sveta. Aj keď v neobyčajnom, nevšednom zjavení sa hviezdy. Ich cesta, ich putovanie môže veľakrát symbolizovať aj putovanie nejedného človeka k Bohu. V tom sú pre nás potrební, významní, nám blízki. Pretože chcú nájsť Mesiáša, pretože sa chcú priblížiť k tajomstvu, k duchovnu, za ktorým mnohí utekajú inde. Sme poväčšine ešte možno generáciou ľudí, ktorí sa narodili do veriacej rodiny, a tak samotnú vieru sme dostali z domu od rodičov, od starých rodičov. Dostali sme ju hneď – do vienka. Koľkí iní, zvlášť v súčasnosti, možno prechádzajú aj dlhoročnou, namáhavou cestou, pokiaľ sa dostanú k viere a k viere v osobného Boha. Všeličo musia prekonávať, možno tak, ako prekonávali aj traja mudrci – nielen vzdialenosť, ale aj mentálnu rôznosť jednotlivých prostredí, ktorými prechádzali a s ktorými sa museli vyrovnať. V evanjeliu svätého Matúša, ako bolo povedané, nie je reč o kráľoch. Sú spomínaní mágovia, mudrci. A predpokladá sa, že prichádzajú z Perzie, pretože to bola „otčina“ mágov, mudrcov. Ale celkom kľudne mohli pochádzať aj z nejakého iného kraja na východe. Ale čo je pre nás v tejto chvíli dôležité, to vynikajúco vystihol dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi, keď povedal podstatnú vec, aby sme sa nedali pomýliť mágiou. Benedikt XVI. povedal, že vo chvíli, v ktorej Traja králi sprevádzaní hviezdou, sa klaňali novému Kráľovi Kristovi, nastúpil koniec astrológie. A od tohto času, možno aj rozumom chápať, že hviezdy, ktoré sa pohybujú vesmírom na svojich dráhach, vždy boli a sú Božie stvorenia a „poslúchajú“ svojho Kráľa – Boha – Stvoriteľa. Preto môže vesmír fungovať. Pápež dodáva: „To nie živly sveta a zákony prírody riadia svet a človeka. Ale je to osobný Boh, ktorý riadi hviezdy, celý vesmír i každého človeka.“
Toto vyjadrenie pápeža Benedikta XVI. je značne dôležité pre každého z nás. Zvlášť pre tých, ktorí stále nemajú jasno, prečo sa treba chrániť horoskopov, veštieb a rôznych spôsobov mágie. Benedikt XVI. svoje vyjadrenie v encyklike Spe salvi akoby zladil s tým, čo písal svojho času svätý Pavol apoštol zvlášť v liste Kolosanom (Kol 1, 13-20), ale čo potom aj povedal vo svojej reči v Aténach o stvorenom svete a teda aj o nebeských telesách a mocnostiach (Sk 17, 22-31). Áno, tak jasne to pomenoval práve vo svojej reči v areopágu v Aténach a jasne vyjadril, čo by každému už malo byť zreteľné. Kristovo narodenie jednoznačne ukazuje, že to nie nejaké nebeské telesá hýbu týmto svetom a osudom ľudí. Oni ich neriadia! Ale je to živý Boh, ktorý stvoril všetky tieto stvorenia a riadi ich a riadi aj život človeka. Preto od chvíle Kristovho narodenia sa každý rozhoduje, či bude veriť v Ježiša Krista alebo bude veriť rôznym čarodejníkom a veštbám. Ale na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Nedá sa byť v dôvernej blízkosti Ježiša a zároveň prijímať tie mnohé bludné reči horoskopov, veštieb a čohosi podobného. Preto už nemôžeme veriť hviezdam, rôznym takýmto vymysleninám, lebo sa narodil pravdivý a všemohúci Boh, ktorý všetko od večnosti riadil a riadi. On stvoril hviezdy a všetky nebeské telesá. To On dal zažiariť hviezde, ktorá oznamovala narodenie Božieho Syna. Táto pravda je už tlmočená nám, ale zjavenie božstva Ježiša Krista sa vlastne začalo zjavovať a ukazovať tam, pri betlehemských jasličkách.
Ak by sme znova upriamili pozornosť na troch mudrcov alebo Troch kráľov, tak spomeniem ešte známeho cestovateľa Marca Pola z 13.st., ktorý v meste Saba v Perzii, údajne našiel hrob troch mudrcov. Napísal, že ich telá boli zachovalé, bolo možné rozoznať ich brady, vlasy. Relikvie alebo ostatky Troch kráľov sa dostali do Nemecka a dnes sa nachádzajú v Kolíne. Ako je to historicky overiteľné, je v tejto chvíli ťažko povedať, ale je dosť pravdepodobné, že niečo pravdy na tom môže byť. Ale my upriamujeme pozornosť na božstvo Ježiša Krista. Koncom 19. st. v Turkmenistane, teda v Strednej Ázii sa našiel Uigurský apokryf, kde je napísané, že pri poklone troch mudrcov, ako by došlo ku skúške Ježiša Krista, kto je vlastne ON. Keď priniesli mágovia so sebou dary, akoby chceli povedať: ak je Boží Syn, tak si vezme kadidlo. Ak je kráľ, vezme si zlato. A ak je ten, ktorý svojou smrťou vykúpi svet, vezme si myrhu na pomazanie tela. Ale Ježiš si zobral všetky tri dary. On prekonal všetky očakávania tých, ktorí by v ňom hľadali napríklad len kráľa, osloboditeľa spod vlády Rimanov. Jemu patrili všetky tri dary. Čosi podobné hovoril aj sv. Lev Veľký, pápež, veľký teológ. Hovorí jednoznačne o tom, že mudrci práve tým, že priniesli tieto dary, vedeli a boli vnútorne presvedčení, koho majú pred sebou. Preto priniesli práve tieto dary. Kadidlo ako pravdivému Bohu, zlato ako pravdivému kráľovi a myrhu ako tomu, ktorý svojou obetou vykúpi ľudstvo.
Milovaní bratia a sestry, upriamujeme teda svoju pozornosť na to, čo je možno obyčajné, ale zároveň v tom obyčajnom prostredí betlehemskej maštale chceme odhaliť to, čo sa nám zjavuje – neobyčajné božstvo Ježiša Krista. A toto je to najdôležitejšie, čo v nás aj v dnešnú slávnosť má silne zarezonovať a vstúpiť do nás, ale nie len ako myšlienka. Pretože dnešná slávnosť je pre nás jasnou voľbou. Volíme si v živote Boha alebo nie Boha – ak je to čokoľvek iné ako Boh. Boha alebo nie Boha! Je to určitý radikalizmus. Ale prejavili ho aj traja mudrci. Keby neboli takí radikálni a keby neboli vnútorne presvedčení o božstve Ježiša Krista, iste by nepadli na zem, iste by sa mu neklaňali, iste, by mu neodovzdali prinesené dary. Ale oni to urobili. Aj my, podľa ich príkladu, ale aj spolu so sv. Pavlom voláme: „…viem, komu som uveril, a som presvedčený…“ (2 Tim 1,12). Nie čomu som uveril, ale komu som uveril a som si istý. Amen.