SVÄTÝ JOZEF – MUŽ VIERY – homília Mons. Stanislava Stolárika na Trnavskej novéne 2021 v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave (13.11. 2021)

Svätý Jozef – muž viery. Ako ho charakterizuje Svätý Otec František v Patris corde? Ako charakterizuje jeho „vieru“, vôbec ako samotnú vieru a potom ako „vieru sv. Jozefa“? Svätý Otec František povedal: „Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania.“ To sú veľmi zaujímavé slová, ktoré napísal Svätý Otec František, keď hovorí, že viera to nie je cesta objasňovania, nekonečného vysvetľovania, nekonečného presviedčania, ale je to cesta prijímania v plnej dôvere. A pokračuje ďalej: „Nesmieme si nikdy myslieť, že veriť, znamená nachádzať ľahké a uspokojivé riešenia… rýchle riešenia…“ A Jozef  “… čelil realite „s otvorenými očami“, prijímajúc osobnú zodpovednosť…“ Pod zorným uhlom týchto slov Svätého Otca Františka sa zahľaďme na tie najdôležitejšie chvíle života sv. Jozefa. Sledujme postoj viery sv. Jozefa.

Boh hovoril k Jozefovi o svojich plánoch, ale hovoril etapovite, teda takpovediac „po kvapkách“. Prihováral sa mu v snoch, čo bolo vo vtedajšom čase aj obvyklé. Jozef pri tomto oslovení, keď bol postavený, ako sme spomenuli práve do tej situácie, že mu nebolo ďalej objasnené, aký je Boží zámer, mal rozhodnúť, či toto oslovenie prijme alebo nie. Tu ukázal Jozef  obrovskú silu viery – v týchto výzvach -, keď mu povedal anjel hneď v prvom sne: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21). „Neboj sa! Prijmi!“

Neviem, či si dokážeme v tejto chvíli predstaviť, čo prežíval Jozef v tejto náročnej situácii. Je úprimne zamilovaný do Márie, a predsa ju musí opustiť uprostred noci, bez rozlúčky i slov vysvetlenia. Vníma, ako ju bolestne zraní. V týchto okolnostiach by sme mohli pozíciu Jozefa prirovnať k situácii Abraháma. Abrahám so svojou ženou Sárou sa v pokročilom veku konečne dočkali syna Izáka (Gn 21). Ako vieme, Boh vystavil skúške aj lásku a dôveru Abraháma, aby mu obetoval svoje jediné dieťa, na ktoré toľko čakal (porov. Gn 22, 2). Abrahámova odovzdanosť bola odmenená a napokon odhalila, aké sú Božie plány a ukázalo sa, ako Boh dokáže riešiť aj tú najošemetnejšiu situáciu v živote človeka (porov. Gn 22, 7-18).

Jozef túžil žiť v manželskom zväzku, v ktorom chcel naplniť všetky túžby a nádeje, aké mávajú mladí ľudia, keď si začínajú budovať vlastnú budúcnosť. Aj Mária prežíva veľkú bolesť neistoty. Ani jeden z nich nemôže urobiť nič konkrétneho, iba čakať, až Boh odhalí svoj zámer a bude riešiť situáciu. Boh z ľudského hľadiska možno v poslednom momente – podobne ako v Abrahámovom príbehu – sa znova prejaví, ukáže svoju moc a svoje riešenie, ktoré by človek skutočne nevymyslel. Boh nikdy nezabúda na človeka. Niektorí duchovní autori nazývajú tento čas skúšky v jeho živote ako „mučeníctvo“ sv. Jozefa.

Jozef rozpoznal, že je to Božie oslovenie. A keď Boh oslovuje, treba konať v poslušnosti. Jozef konal a zachránil Máriu.

Ďalšou skúškou viery sv. Jozefa bolo podriadiť sa rozhodnutiu svetskej moci, lebo   „vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete“ (Lk 2, 1). A tak sa vybral aj Jozef s Máriou na cestu. Skúsme sa vžiť do pozície Jozefa a Márie. Jozef v Nazarete už isto pripravoval dom pre svoju rodinu. Ako tesár, stolár pripravoval už možno aj kolísku pre dieťa, ktoré sa malo narodiť. Prichádza zlomový moment, treba ísť do Betlehema. Podľa času sa ukazuje, že dieťa sa nenarodí v Nazarete, ale v Betleheme. Možno práve tu Jozef najskôr cíti určitú bezradnosť alebo bezmocnosť, pretože všetko pripravované akoby bolo v tej chvíli zbytočné. Alebo na druhej strane, ešte väčšmi si začne uvedomovať Micheášovo proroctvo z času medzi rokom 740 a  690 pred Kristom. Už vtedy tento prorok predpovedá narodenie Mesiáša v Betleheme: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti“ (Mich 5,1), čo neskôr spomínajú evanjelisti. Teda tu sa začne odohrávať príbeh, ktorý má za sebou svetské pozadie – rozhodnutie civilnej moci a zároveň sa začne realizovať Boží plán.

Vydávajú sa do značnej neistoty. Na cestu si možno zobrať len určitú nevyhnutnú „výbavičku“ pre očakávaného Ježiša. Prichádzajú do mesta, kde ich nik nepozná ani nečaká. Ako to býva v takýchto situáciách, kde je „nával“ ľudí, ak je nejaká „sezóna“, tak aj ubytovacie možnosti sú oveľa drahšie ako za iných okolností. Aj to môže byť jeden z dôvodov, prečo sa pred nimi – Máriou, Jozefom a Ježišom, ktorý sa má čoskoro narodiť, zatvárajú dvere. A tiež majitelia hostincov, vidiac ženu v požehnanom stave, chceli sa vyvarovať možných ťažkostí a tak ich odmietali. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Našlo sa jediné miesto,  kdesi za mestom. Či to bola jaskyňa či to bol priestor, kde sa zvykli zatvárať domáce zvieratá, to v tejto chvíli nie je až také dôležité. Jednoducho, tie podmienky neboli v nijakom prípade dôstojné pre narodenie človeka a to ešte tak vznešeného, akým bezo-sporu Ježiš Kristus mal byť. Možno práve v tomto roku (2021) si môžeme lepšie uvedomiť a porovnať, ako sme z pohodlia svojich príbytkov mohli vykonať sčítanie obyvateľstva, ako sme sa mohli zapísať cez internet. A porovnať to s námahou, ktorou museli prejsť Jozef a Mária, keď niesla dieťatko Ježiša pod srdcom.

Vyslovené slová proroka Simeona o meči bolesti, ktorý prenikne Máriinu dušu (porov. Lk 2, 35), tie slová sa vzťahujú a vztiahli už skôr aj na Jozefa, ktorý ako zodpovedný muž, manžel chcel zabezpečiť svoju rodinu aj v takom dôležitom momente, akým iste bolo narodenie dieťaťa. Ako správny muž, chcel zabezpečiť všetko, aby jeho manželka Mária mohla priviesť na svet dieťa v dôstojnom prostredí a v kľude. Aký meč bolesti musel prenikať jeho dušu, jeho srdce, že nemohol urobiť oveľa viac. Ako to niektorí nazývajú: to bola Golgota sv. Jozefa. Ale nad tým všetkým je jeho veľká ochota, sloboda otvorenosti pred Pánom, keď chcú spolu s Máriou znova a znova naplno plniť vôľu Božiu.

V druhom sne Boh prikazuje Jozefovi: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta…“ (porov. Mt 2,13). Možno táto výzva sa zdala byť ľahšia, hoci bola značne náročná, pretože na jednej strane šlo o ochranu dieťaťa a jeho mamy Márie a na druhej strane bola pred nimi otvorená cesta plná neznámych udalostí, očakávaní, nástrah a ktovie čoho všeličoho ďalšieho, predovšetkým neistoty. Ale Jozef vezme aj túto výzvu v istote: Boh ma posiela. Boh skrze kompetentnú osobu posiela kňaza, rehoľníka na určité miesto. Možno tiež do neistoty.

Do Egypta uteká  už Jozef s Ježišom a Máriou pred hrozivou mašinériou svetskej moci. A pritom Herodes tak „milo prosil“ Troch mudrcov, nech mu oznámia miesto Ježišovho narodenia (porov. Mt 2,8). Ako veľmi v takých chvíľach treba nasledovať Jozefov príklad, ktorý aj teraz poslúchol Boha a utekal do bezpečia Egypta pred ľudskou falošnosťou, zákernosťou a smrťou. Nebola to jednoduchá cesta, v noci zima, cez deň horúčava, nebezpečenstvo hroziace od zvierat i ľudí. Týchto ciest sa obávali aj tvrdí rímski vojaci. A predsa, sú chvíle, keď aj takúto cestu úniku, a zároveň ohrozenia je treba prijať a absolvovať pre osobnú záchranu aj pre záchranu svojich drahých. Veď len zvážme, ako podľa Herodesovho príkladu úlisnosti, koľkí aj dnes sa nám vysmievajú priamo do očí a hovoria: Aký prežitok je tradičné manželstvo! Akým prežitkom je manželská vernosť, nerozlučiteľnosť. Ako nám nahovárajú, že zákon dovoľuje zabíjať počatého človeka.  V niektorých krajinách sú už zákony, ktoré dovoľujú zabíjať aj chorých ľudí. Ďalšie nahovárané klamstvá nám znova pripomínajú, ako je možné šliapať aj iné prirodzené hodnoty. A my týmto ľuďom – ktorí nám to hovoria priamo do očí – my im veríme, pritakávame, počúvame ich viac ako Boha. Volíme ich a ideme za nimi. Egypt nie je poslednou zastávkou, ktorú Jozef absolvuje.

Jozef nezaváhal ani v Egypte, keď znova prichádza sen, a výzva, aby sa vrátil, lebo „…tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli. On vstal, vzal dieťa i jeho matku, a vrátil sa do izraelskej krajiny“ (Mt 2, 20-21). Ale cestou späť sa už dozvedel, že v Judei kraľuje Archelaus, ktorý má rovnako nečisté úmysly ako jeho otec (porov. Mt 2, 22). Mohol zaváhať: „Bože, veď si mi už naznačil cestu, prečo ju teraz meníš, veď už kráčam po ceste, ktorou si ma poslal?!“ Jozefova disponibilita a flexibilita je značným motívom pre kňaza, ktorý sa už vybral určitým smerom a zrazu príde výzva, aby na tejto určenej ceste zmenil smer.

Svätá rodina sa vracia do Nazareta a ich „nazaretský dom“ sa stáva oázou lásky, pokoja, ochrany a práce a tiež príkladom pre život kresťanských rodín.

Jozef a Mária, ktorí ešte nerozumejú zmysel všetkého, čo sa práve deje, predstavujú prvý vzor  Cirkvi. Ak nerozumejú tomuto stretnutiu Boha v Ježišovi Kristovi a svojmu následnému povolaniu, teraz nerozumejú ani ďalším krokom ich života. Jozef je pestúnom Ježiša. Je pozorný na osobu dieťaťa, mladíka Ježiša. Ukladá si vo svojej duši Ježišove slová ako zrná, ktoré budú rásť a vo svojom čase prinesú úrodu. Jozef poznáva odrazu tajomstvo Ježiša Krista. Je pozorný na oslovenia a učí sa Ježiša lepšie počúvať a uchováva si jeho slová v srdci. Jozef neposúva do popredia seba. Jozef podobne ako Ján Krstiteľ, ukazuje na Pána, na jeho vôľu – vykúpiť, spasiť, zachrániť všetkých ľudí. Všetko svoje úsilie podriadil tomu, aby Ježiš mohol rásť v múdrosti a sile (porov. Mt 2, 19 -23).

Dom svätého Jozefa nás učí dôvernému vzťahu k Ježišovi. Ak cirkevná história vytvorila oprávnené konštatovanie: „cez Máriu k Ježišovi“, v rovnakej istote môžeme vyrieknuť: „cez Jozefa k Ježišovi“. A môžeme zjednotiť obidve vyjadrenia: „Cez Máriu a Jozefa k Ježišovi“. Božie sanktuárium, Božia svätyňa v srdciach Márie a Jozefa – je to najdôležitejšie, na čo upriamujeme v tejto chvíli pozornosť. Boh prítomný v týchto dvoch nádherných srdciach. Prečo spomíname obe, svojou jednoduchosťou tak vznešené postavy – Máriu a Jozefa? Azda by sme ich mohli obe a častejšie spomínať, aby sme nepoklonkovali či nepritakávali súčasnému mysleniu, ktoré viac praje predstavám „single“ a nestabilným vzťahom.

Preto v dnešnej dobe často pripomínajme aj iné manželské páry, ktoré sa tiež usilovali učiniť zo svojho domu „Betel – Dom Boží a bránu do neba“. Začnime spomienkou na sv. Joachima a sv. Annu. Ďalej: blahoslavení manželia Mária a Luigi Beltrame Quattrocchiovci, svätí manželia Zélia a Ľudovít Martinovci,  ktorí sa v nebi radujú so svojou sv. dcérou  Teréziou z Lisieux. Vo Wadowiciach v máji 2020 otvorili proces blahorečenia rodičov sv. Jána Pavla II. Poznáme aj prípady, keď sa nie obaja manželia snažili mať vo svojom srdci „Betel“ – Boží príbytok, a jedna zo stránok preto často veľmi trpela, najčastejšie žena. Aj vtedy sa utrápená stránka nevzdávala svojho Boha, a on ju posilňoval uniesť priam neznesiteľný kríž. Napr.: sv. Monika, ktorá pri svojom manželovi nemala ľahký život a jej svätý syn Augustín, ktorému vymodlila obrátenie. Sv. Rita sa stala takým „teleskopom“, ktorý uľahčuje hľadieť do šťastnej budúcnosti aj napriek prežívaným veľkým životným problémom práve v manželstve.

A koľko ďalších hrdinsky prežitých a žitých manželstiev, hoci život nebol ľahký, práve naopak s mnohými problémami – choroby, rôzne druhy utrpení, prebíjanie sa životom, keď chýbali základné potreby pre život rodiny, násilné odlúčenie manželov a rodičov od detí v čase vojen, ale aj ako následok nezamestnanosti… zotrvanie vo vernosti aj napriek nevere manželského partnera… Aj v našom okolí možno nájsť malých – veľkých hrdinov, o ktorých sa svet nedozvie z médií, ale hrdinsky žijú svoj každodenný, neraz neľahký život. Boli a sú rodiny, domy, kde sa žije, hoci nie tak dokonalo ako v Nazarete v Dome sv. Jozefa, ale v úsilí žiť vzťahy a hodnoty, ktoré žila Svätá Rodina.

Sv. Jozef prejaví svoju vieru aj vo chvíli, keď Darca života rozhodne o jeho odchode z tohto sveta. Keď cítil, že sa blíži hodina jeho odchodu z tohto sveta, neprotestoval. Považoval túto chvíľu za najvhodnejšiu, lebo Boh ju vybral. Jozef sa aj teraz odovzdáva celou svojou bytosťou do Božích rúk. Prijal svoju chorobu, slabosť, odchádzanie z tohto sveta. Vždy a všade a za všetkých okolností prijímal všetko to, čo od neho očakával Boh. Hovoril: keď Boh je Pánom celého života, a rozhoduje o chvíli počatia, tak rozhoduje aj o chvíli smrti. Aj túto chvíľu prijímal v najvyššom stupni odovzdanosti plnenia vôle Božej. Bol si vedomý toho, že jeho misia sa na tejto zemi končí. Iste si robil spytovanie svedomia. Či sa o vtelené Božie Slovo Ježiša a jeho Matku aj dostatočne staral, aby ich ochránil? Nemohol im zabezpečiť bohatstvo, ani nadbytok. Ale s Božou pomocou im dal všetko, čo bolo potrebné pre ich život a všetko im to dával s láskou.

Zamýšľajúc sa nad smrťou sv. Jozefa môžeme si položiť aj ďalšiu otázku: Mohol svätý Jozef prežívať strach z blížiacej sa smrti? Na Jozefa ako človeka mohli vo chvíľach blížiacej sa smrti stále viac dobiedzať démoni a v poslednej chvíli pozemského života ho pokúšať, aby aspoň v závere života zišiel z Božej cesty. Pokúšali ho tak, ako každého iného človeka v ostatných chvíľach života. Veď démoni sa neštítili pokúšať aj Pána Ježiša (porov. Lk 4, 1-13). Aký obrovský pokoj sa rozhostil v jeho duši, keď pri jeho smrteľnej posteli stáli jeho najviac milovaní a milujúci – Ježiš a Mária. Aj v tom je odkaz pre každého umierajúceho veriaceho, aby prejavenou túžbou po prijatí sviatosti umierajúcich vyjadril túžbu, aby pri jeho smrteľnej posteli stáli tiež Ježiš a Mária. Ale už aj sv. Jozef, ktorý  je „postrachom zlých duchov“! Teda umierať možno i takto, v spoločnosti – Ježiša, Márie a Jozefa. Potom to nebude bolestný koniec, ale zrod večne radostného života. Umierať v náručí Ježiša, Márie a Jozefa, zaručuje spočinúť vo večnom objatí trojjediného Boha.

Ale na také umieranie sa treba aj pripravovať. Jozefova príprava na smrť začala vlastne vo chvíli, keď zomrel sám sebe, keď pochoval všetky svoje plány, keď dovolil umrieť vlastnej predstave o budúcnosti. Boh mu však dal iný sen a to až štyrikrát. Ten prvý sen sa javí ako rozhodujúci. Tam umrel jeho sen o bežnom manželskom živote s Máriou. Boh mu odhalil svoj sen a Jozef ho prijal. Vlastné ja osobného sna bolo pochované, aby sa v ňom zrodil a naplno rozvinul Boží plán.

Na záver nášho zamyslenia ponúkam stručnú charakteristiku sv. Jozefa: Sv. Jozef prijal Boží plán v hlbokej pokore a pohotovosti a vzdal sa všetkých svojich plánov a ambícií. Zároveň je pre nás veľkým učiteľom ako milovať Ježiša a Máriu vo svojom živote. Podľa slov Svätého Otca Františka sv. Jozef nešiel životom cestou neustáleho „prečo?“ – ale cestou plnej dôvery Bohu a prijímania jeho rozhodnutí. Nehľadal ľahké, rýchle, uspokojivé riešenia, ale v osobnej zodpovednosti prijal čo si nezvolil, ale k čomu ho povolal Boh. To sa podarí každému, ak bude stáť pred Pánom v pokornej otvorenosti. Nasledovať príklad sv. Jozefa pomôže každému z nás odhaliť svoje miesto v Božom pláne a naplniť Božiu vôľu. Tak ako Boh rátal vo svojom pláne so sv. Jozefom, ráta aj s každým z nás, aj keď každému bude zverená iná úloha. Naša odpoveď bude tiež prejavom našej viery a dôvery Bohu, čo niekedy znamená, že nepôjdeme cestou života, ktorú sme si zvolili, ale ktorú nám vybral Boh. Amen.