Prenesieme sa na chvíľu do starobylej Sparty, kde v paláci vojvodcu bojiska Archiáša bola obrovská hostina. Možno v najlepších chvíľach hostiny a zábavy pribehol z Atén posol s listom od Archiášovho priateľa s naliehavým odkazom, aby si tento list okamžite prečítal. Ale vojak – vojvodca sa rozhodol, že si list neprečíta hneď, predsa nebude prerušovať „nádherné“ chvíle hostiny… Rozhodol sa, že prečítanie listu odloží na ráno, na druhý deň. Teda vybavil posla a vrátil sa k rozjarenej spoločnosti. Prišlo ráno, ale už nie pre neho. Nedožil sa najbližšieho dňa, pretože tej noci bol počas hostiny otrávený. V liste, ktorý neprečítal napriek naliehaniu posla hneď, a ktorý potom otvorili a čítali, bola napísaná správa priateľa, ktorý ho varoval, že práve na tejto hostine sú nepriatelia, ktorí ho chcú otráviť, aby si dal pozor, aby nič nejedol, nepil, a aby z hostiny čím skôr utiekol. Mohli by sme povedať, že príchodom posla dostal vojvodca šancu na záchranu života. Ale on ju nevyužil, ale premárnil.

Dnešný deň Popolcovej stredy môžeme jednoznačne a s istotou povedať, že aj my dostávame novú šancu obohatenia nášho života, aj nášho duchovného života. Môžeme začať zhromažďovať počas tejto 40 dňovej pôstnej cesty veľmi veľa dobra, ktoré osoží nám a ktovie ešte koľkým ďalším. Boh nám dáva čas, milostivý čas, aby sme zhromažďovali s ním duchovné hodnoty a ak tak budeme robiť v tomto období, ale aj potom, po celý život, isto nám bude ľahšie postaviť sa raz pred večného Sudcu, lebo pred ním nebudeme stáť s prázdnymi rukami. Isto sa v živote každého jedného z nás nahromadilo v našich „rukách“ aj zlého, možno až neúrekom. Ale môžeme, máme šancu toto zlo dostať zo svojho života von a čo je dobré, nahromadiť vo svojom živote ešte vo väčšej miere.

Milovaní bratia a sestry, pôstny čas – to je takých zvláštnych 40 dní, kedy sme pozvaní konať práve takto, ako som to pred chvíľou povedal. Zachytávame túto výzvu možno uprostred našich starostí, prác, zábav… Môžeme reagovať ako oslovený Archiáš a hovoriť: „Ešte sa pozabávam, ešte si dokončím robotu, ešte sa pousilujem stihnúť toto i tamto. O vážnych veciach predsa teraz nebudeme rozprávať.“ Tak zareagoval totiž on uprostred možno pre neho najlepšej chvíle hostiny: „nebudeme teraz rozprávať o vážnych veciach, ani o nich uvažovať.“ Urobil rozhodnutie a prišiel o život. Aj my robíme rozhodnutia a tiež môžeme všeličo získať, ale svojím rozhodnutím môžeme aj všeličo stratiť, ba môžeme stratiť aj večný život. Štyridsaťdňová pôstna cesta smeruje na Golgotu, k Ježišovmu krížu, kde Ježiš zomiera za celé ľudstvo, za ľudí všetkých čias. Kedysi na počiatku ľudských dejín jeden ľudský pár – Adam a Eva – rozhodol o nesprávnom a nešťastnom nasmerovaní ľudského pokolenia. Jeden pár. A teraz spása ľudí závisí od jedného človeka, ktorý je výnimočný tým, že keď sa stal človekom, nestratil  svoju božskú prirodzenosť. Od tohto jedného, jediného Bohočloveka Ježiša Krista závisí záchrana celého sveta pre večný život. Prežívanie pôstneho času bude pre každého z nás ako jedinca odpoveďou na ponuku Ježišovej obety, ktorá dáva spásu. Ježišova obeta – obeta jedného jediného ponúka spásu nám všetkým.

Stojíme na začiatku pôstneho času, aby sme si znova pripomenuli, že pre rozhodnutie jedného jediného páru ľudí sa udialo veľké nešťastie pre všetky nasledujúce pokolenia, ktoré prišli po Adamovi a Eve. My vieme, že takto sa zrodil dedičný hriech, ktorý nám uzavrel nebo. Samozrejme, že sa z čisto ľudskej stránky pýtame: A je to vôbec spravodlivé, aby pre hriech jedného jediného ľudského páru boli všetci ľudia potrestaní zatvoreným nebom? A na druhej strane, obeta jedného, jediného Bohočloveka Ježiša ponúka záchranu všetkých? Je to možné, že jeden človek, ktorý nestratil božskú prirodzenosť, je tak dôležitý, že od neho závisí záchrana celého sveta? Dovolím si povedať, drahí bratia a sestry, že veľakrát takto kladené otázky sú podmienené naším naozaj čisto ľudským uvažovaním, ktoré nie veľmi rešpektuje Boží zámer a plán.  

Ak by sme v týchto „šľapajach“ ľudského uvažovania pokračovali ďalej, budem uvažovať asi takto: Už aj počas niekoľkých ostatných a ťažkých dní a nocí dostávame bolestivé vysvetlenie o dôsledku rozhodnutia jedného jediného človeka. Síce aj k Eve sa priblížil zlý a závistlivý radca. Ale rozhodujúce bolo Adamovo rozhodnutie. Adam rozhodol. Tak aj teraz v týchto ostatných dňoch musel rozhodnúť jeden človek. A na jeho národ padla škvrna neprávosti, no na druhý bratský národ doľahlo utrpenie. Rozhodnutie jedného človeka spustilo špirálu škôd, úpadku, bolesti, sĺz, vyhnanstva, smrti. Dôsledky prešli do oveľa širšieho priestoru, aké mu doposiaľ mohli vymedzovať len hranice. Pretože dôsledky rozhodnutia jedného jediného človeka išli za hranicu oboch krajín. A koľko generácií sa bude musieť vyrovnávať s rozhodnutím jedného jediného človeka. Lebo nešťastie sa dotklo a bude sa dotýkať všetkých. Vari na niektorej strane plače mama menej nad stratou svojho syna, ako mama na tej druhej strane? Mama na jednej i na druhej strane rovnako plače nad stratou svojho syna. Manželka nad stratou svojho muža, deti nad stratou svojho otca, súrodenci nad stratou svojho brata a tak by sme mohli pokračovať ďalej. Áno, milí bratia a sestry, rozhodnutie jedného človeka nie je nikdy len a len jeho vecou. Veď aj rozbitie rodín sa často udialo možno práve na základe nesprávneho kroku jedného človeka. Aj pri iných tragédiách sa často stalo práve tak, že zlo sa udialo pre zlo jedného človeka. Teda vidíte, dôsledky rozhodnutia jedného človeka v ľudskej línii naozaj pokračujú ďalej a idú ďalej. Ale vďaka Pánu Bohu, aj pri zrode či malého alebo veľkého dobra mohol byť na začiatku jeden človek, taký „spúšťač, hýbateľ“. Ak sa k nemu potom pridávali ďalší ľudia, hoc aj po jednom, sila dobra sa postupne posilňovala. Tak to vidíme na reholiach, spoločenstvách, na dobrovoľníckej činnosti a na mnohých podobných pozitívnych iniciatívach. Tak to vidíme aj teraz na ukrajinskej hranici, kde vnímame obetavú prácu dobrovoľníkov a vnímame ju ešte skôr ako prácu oficiálnych orgánov. Pretože dobrovoľníci prichádzajú z okolitých farností, aj z našich kňazských seminárov, z cirkevných spoločenstiev, ale aj  ako jednotlivci. Aj z tohto miesta chcem všetkým poďakovať a teším sa, že aj v našej diecéze sa našli dobrovoľníci a v spolupráci s našou rožňavskou charitou máme pripravenú aj ponuku na prijatie utečencov. Znova, bolo to všetko o rozhodnutí konkrétneho človeka, v tomto prípade konkrétnych ľudí, kde každý musel sám za seba urobiť rozhodnutie.

Rozhodnutím je aj to, keď sa postavíme takpovediac biblicky k problému „nemastne – neslano“ nie sme ani horúci, ani studení. Takých treba „povypľúvať“, povedal Ježiš (porov. Zjv 3, 15-16). Od každého konkrétneho človeka závisia veci okolo nás. Ďakujem vám všetkým za príspevky do zbierky, ktorá už bola doteraz, a bude aj teraz, na prvú pôstnu nedeľu práve na pokrytie potrieb ukrajinských utečencov. Ďakujem aj za šatstvo, hygienické potreby, potreby pre deti, atď. Všetko bude priebežne aktualizované a vyvesené aj na našej výveske, aby ste boli aktuálne informovaní, čo v danej chvíli bude potrebné. Vďaka vám za každé osobné rozhodnutie, ktoré neignoruje problém, ale problém pomáha riešiť. Pretože práve rýchlosť, pružnosť a pohotovosť pomôcť, nie je akýmsi „rozkukávaním“ sa len naľavo – napravo, dopredu – dozadu, ale je pohľadom na problém, ktorý je tu teraz a je to aj pohľad do neba. Teda to nie je odkladanie riešenia problému, ako to urobil Archiáš v úvodnom príbehu: „teraz nie“. Teraz je treba pomôcť! Možno to nie je celkom tak ako v príbehu, ktorý vám o chvíľu poviem, ale predsa je naozaj dôležité, kam sa zadívame, čo chceme uvidieť v danej situácii a podľa toho potom aj konať.

Príbeh hovorí o istom hospodárovi, ktorému sa veľmi páčili susedove jablká. Preto striehol, kedy sused aj s celou rodinou odíde z domu, aby mohol šikovne preskočiť plot a jablká si pooberať. Keď prišla očakávaná chvíľa, že sused s celou rodinou kamsi odišiel, on bez váhania preliezol plot a už bol na jabloni a trhal jablká… Ale vždy sa pozeral naľavo – napravo, dopredu – dozadu… a predsa mu čosi uniklo. Uniklo mu malé chlapča, ktoré sedelo na pníku, malý synček tejto rodiny, ktorý ostal doma. Chlapček pozoroval suseda a povedal mu: „Prečo sa pozeráš stále naľavo – napravo, dopredu – dozadu? Pozri sa do neba!“ V múdrosti malého dieťaťa bola vyjadrená obrovská pravda. Človek, ktorý dvihne svoj zrak smerom k oblohe a nevníma oblohu len podľa mrakov, ale ako symbol neba, pri tomto pohľade sa na chvíľu – keď je pokúšaný konať zlo – môže zháčiť a nebude robiť zlo. Pozri sa do neba a nebudeš robiť zlo. Alebo pozri sa do neba a to ťa povzbudí, aby si konal dobro. Pozrieť sa do neba má však v sebe aj veľmi silné posolstvo, ktoré ak  zachytávam naozaj v duchu viery, chce mi povedať: „dôverujte pomoc z neba“.  Teda výzva: „pohliadni do neba“, je zároveň aj povzbudením: „dôveruj v pomoc z neba“.

Preto, ako som spomenul v úvode svätej omše, zachytávame výzvu Svätého Otca Františka, ktorý povedal: „Pozývam všetkých, aby na Popolcovú stredu zachovali deň pôstu za mier. Je to nádej pre Ukrajinu.“ Takto oslovil aj neveriacich a nás veriacich pozval samozrejme aj k modlitbe. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa pridali k výzve Svätého Otca, každý svojím spôsobom a podľa svojich možností. Je to aj povzbudenie nás, biskupov Slovenska v rámci Konferencie biskupov Slovenska, zachovať pôstne piatky v obete, v pôste, modlitbe a v skutkoch pokánia a obetovať to všetko za mier na Ukrajine. Keď hľadíme do neba, znova si pripomíname aj duchovné posolstvo prvej stredy a začiatok mesiaca sv. Jozefa – marec. Len nedávno sme ukončili Rok sv. Jozefa. Celý tento mesiac, ktorý máme pred sebou, môžeme zasvätiť Bohu prostredníctvom úcty k sv. Jozefovi. Môžeme konať pobožnosti alebo aspoň každodennou niektorou modlitbou k sv. Jozefovi, ženíchovi Božej rodičky, prednášať Bohu cez jeho orodovanie prosby Bohu sa mier na Ukrajine. Veď sv. Jozef je posilou v ťažkostiach. Je patrón vyhnancov, patrón umierajúcich, postrach zlých duchov. Ako patrón vyhnancov – vieme – že ochraňoval Svätú rodinu pri úteku do Egypta. Bratia a sestry, prosme o orodovanie sv. Jozefa celý tento mesiac a práve na tento úmysel. Teda ako veriaci ľudia sa nedívame len naľavo – napravo, dopredu – dozadu. Alebo – ako hovorí žalmista – my sa nedívame na hory, či nám odtiaľ príde pomoc. My nehľadáme pomoc v sile koňa, teda v zbraniach. Žalmista nás ubezpečuje: „pomoc nám príde od Pána“ (porov. Ž 121).

My už ako ľudia Nového zákona vieme, že Pánova pomoc prichádza pre obetu jedného, jediného z kríža – Ježiša Krista a že práve pre túto obetu Ježiša Krista môžeme v dôvere prosiť, dôverovať v pomoc z neba. A to chceme robiť.  Len treba nám splniť podmienky prijatia pomoci z neba, aby sme neboli ako Archiáš, ktorý odložil výzvu a jej realizáciu. Konajme teraz! Je čas pôstu, čas milostivý. Mocný príhovorca – sv. Jozef bude s Máriou vždy stáť po našom boku, na našej strane. Nech teda aj popolec, ktorý dnes prijmeme, je potvrdením, že sa dívame do neba. Odtiaľ nám príde pomoc. Našimi prosbami len posilníme nádej aj pre Ukrajinu, ale vôbec pre mier v našich srdciach a vo svete. Teraz je čas milostivý, teraz je čas spásy. Neodkladajme svoje rozhodnutie a pomoc duchovnú či materiálnu  pre tých, ktorí ju v danom čase tak veľmi potrebujú. Iste každý podľa svojich možností, ale znova, dôležité je rozhodnutie každého jedného z nás. Nech teda Pán požehná dobrú vôňu každého jedného z vás. Amen.