Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

MATKA PLAČE, NO DÁVA AJ NÁDEJ – Homília Mons. Stanislava Stolárika v Lublinskej katedrále sv. Jána Krstiteľa počas sv. omše slávenej 3. júla 2021 v deň výročia zázraku slzenia kópie obrazu Čenstochovskej Panny Márie

Slávime prvú sobotu mesiaca júl, v celej Cirkvi tiež sviatok sv. Tomáša apoštola. Tu, v Lubline si v tento deň už viac ako 70 rokov pripomínate zázrak plačúceho obrazu Panny Márie. Veľmi dobre poznáte udalosti, ktoré sa tu stali 3. júla 1949, ale predsa si pripomeňme aspoň v krátkosti, čo sa udialo a aké dôsledky táto mimoriadna udalosť mala. Veriaci zhromaždení v lublinskej katedrále, boli svedkami zázraku. Na kópii obrazu Panny Márie z Čenstochovej sa objavili slzy. „Jasne som videla, ako tieto slzy tiekli a prenikali do záhybov na Máriinej tvári,“ hovorí Alicja Karská, vtedy 22 ročná očitá svedkyňa udalosti. V akej situácii bolo vtedy Poľsko a vôbec Európa? Všetky národy, ktoré boli postihnuté pohromou 2. svetovej vojny, sa pomaly spamätúvali z tohto hrozného utrpenia, krviprelievania a straty svojich drahých – synov, manželov, otcov, strýkov…. ktorí padli vo vojne, ale aj zo všetkého, čím trpelo civilné obyvateľstvo. Ale začala aj ďalšia dráma – rozmáhajúci sa komunizmus, náboženský útlak a všetko, čo s tým súviselo. Keď sa vrátime konkrétne do Poľska, do Lublina, veriaci ľudia sa utiekali v modlitbe k Bohu, Panne Márii. Panna Mária Čenstochovská je v súvislosti s Poľskom svetovo známa ako „Poľská – čierna Madona“. Lublin má česť, že si vo svojej katedrále uctieva „Poľskú Madonu“ prostredníctvom krásnej kópie jej obrazu z Čenstochovej. Iba Boh vie spočítať slzy, ktoré od modliacich, prosiacich ľudí Panna Mária videla, prijala a odniesla k Božiemu trónu. Ani jednu úprimnú slzu neprehliadla. Ona miluje svoje deti láskou matky, ktorá sa svojou veľkosťou nedá porovnať s láskou tej najlepšej mamy na zemi. Ona dokáže milovať nepomerne viac, lebo je milostiplná, jej láska je úplne nesebecká, totálne sa darujúca. Ona vidí svoje deti a plače s nimi. Spolucíti, pomáha, zachraňuje… miluje. Viackrát sa na niektorých miestach jej slzy zviditeľnili. Stalo sa tak aj tu, keď 3. júla 1949 plakala kvôli svojim deťom, kvôli utrpeniu, kvôli tomu, že sa rozmáhala ideológia bojujúca proti Bohu, slobode, proti človekovi. A predsa jej Syn zomrel za všetkých. Cena jeho krvi sa nedá vyčísliť. Preto, že je taká drahá, stačila na vykúpenie celého ľudstva – počnúc od prvých ľudí až po toho posledného, ktorý sa na narodí na tento svet.

A odpoveď ľudí? Boj proti Bohu. Prostredníctvom hriechov osobný boj, odpor jednotlivcov, ktorý preniká do vzťahov, do rodín, spoločenstiev, národov, sveta – plodí vojny na rôznych úrovniach a v rôznych podobách. Akoby Matka neplakala, keď sa toto deje s jej deťmi, vykúpenými predrahou krvou jej Syna? Akoby neplakala nad tvrdosťou sŕdc, nad nespravodlivými dôsledkami, ktorými trpia nevinní ľudia? Akoby neplakala nad tým, že je tak urážaný Boh a pustoší sa Božie kráľovstvo cez ideológiu, ktorá popiera Boha, vysmieva sa z nej a veriacich Boha prenasleduje a nedá im slobodne „dýchať“? Panna Mária tu plakala a jej slzy videli mnohí. Svedkyňa udalosti Alicja Karská hovorí: „Dodnes si spomínam na veľké zástupy, ktoré sa snažili dostať pred tento nádherný obraz.“ Chceli vidieť Matku, jej slzy, ktoré im hovorili: „Deti moje, ja vaša Mama plačem s vami, som s vami, neopustím vás…“ Úrady zasiahli, prišli represie, zatýkanie,…. ale prišlo aj ovocie Máriiných sĺz. Slzy Panny Márie akoby stiekli na srdcia ľudí, ktorí už dlhé roky neboli na sv. spovedi, spomína sa aj zázračné uzdravenie, vyprosené milosti a ktovie, koľko duchovných zázrakov sa udialo v dušiach ľudí.  Slzy Panny Márie sú znamením bolesti, ale aj nádeje a posily. Niet sa čo diviť, že skúšaní ľudia nachádzali pri tomto obraze potrebnú silu, keď v krajine prevzali moc komunisti a začali prenasledovať  a trestať svojich odporcov, predovšetkým veriacich. Tu sa mohol veriaci človek ubezpečiť, že to nie je obrázok, to nie je autosugescia, ale to je reálna pomoc z neba pre utrápeného človeka.

Neviem, aký deň v týždni bol 3. júl 1949. Ak to nebola sobota, tento deň nebol ďaleko od prvej soboty, kedy podľa priania Panny Márie z Fatimy slávime prvé soboty – fatimské soboty. Keď sa Panna Mária v roku 1917 zjavovala trom malým deťom vo Fatime, prišla s jasným zámerom – varovať svoje deti, vyzvať ich na pokánie, myslieť vo svojich modlitbách  a obetách na spásu celého sveta. Aby ľudstvo prestalo urážať Boha a svet bol uchránený od ďalšej vojny, ešte hroznejšej vojny,  prišla požiadať o zasvätenie Ruska jej Nepoškvrnenému Srdcu a o zmierne sväté prijímania počas prvých sobôt v mesiaci. „Ak ľudia splnia moje želanie, Rusko sa obráti a bude mier. Ak nie, bude Rusko šíriť svoje bludy po svete a Svätý Otec bude musieť veľa trpieť, rôzne národy budú zničené. Ale nakoniec zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce“. Položme si otázku: kde je dieťaťu najlepšie, kde sa cíti úplne v bezpečí? Keď si ho mama privinie na srdce. Čo chce Panna Mária? Privinúť si nás na svoje Nepoškvrnené Srdce, ktorého sa bojí celé peklo. V jej Srdci sme v bezpečí. Keď sme v roku 2017 v našej Rožňavskej diecéze slávili Rok Fatimy, 9 mesiacov sme sa modlitbou a inými aktivitami pripravovali na zasvätenie diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Socha fatimskej Panny Márie navštívila všetky farnosti našej diecézy. Pozbierala všetky modlitby, problémy, radosti,  ale i slzy modliacich sa ľudí. Slzy bolesti, ale aj slzy vďačnosti. 14. októbra 2017 počas sv. omše slávenej na námestí v Rožňave – v sídle diecézy – za prítomnosti pútnikov z diecézy, ale i z niektorých okolitých diecéz, za prítomnosti predstaviteľov verejného života, som zasvätil celú diecézu,  každého jedného človeka Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a na zopäté ruky putujúcej sochy Panny Márie fatimskej som zavesil srdce, v ktorom je na stuhe napísaný zoznam všetkých farností diecézy. Sú tam úplne všetci. Mária nás má v srdci. Neznamená to, že žijeme bezstarostne. Taký život svojim nasledovníkom nesľúbil ani náš Pán, ani naša nebeská Mama nám nepovedala, že kto sa jej zasvätí, už nebude mať boje a problémy. Nie! Ale vo všetkom, čo prežívame, ak sme v Srdci Panny Márie, sme v istote a bezpečí, lebo jej Nepoškvrnené Srdce napokon zvíťazí a my s ňou, lebo Ona víťazí so svojim Synom.

Ale nebo nám stále ponúka ďalšie milosti, ďalšiu pomoc. Tento rok je naša pozornosť upriamená na sv. Jozefa. Prežívame Rok sv. Jozefa a Rok rodiny. Srdce mamy a mocné ramená otca. Kde môže byť lepšie? K čomu všetkému nás súčasná doba, tento rok, dnešné slávenie pri obraze plačúcej Panny Márie vyzýva? K čomu dostávame pozvanie? Spomenúť si na slzy Panny Márie, akoby tiekli dnes. Ako by sme im porozumeli dnes? Neboli by pozvaním k obráteniu, k nádeji, k prežívaniu istoty Máriinej pomoci a moci jej orodovania a zároveň prežívaniu istoty pomoci sv. Jozefa a moci jeho orodovania? Tento najviac zabudnutý svätý a pritom po Panne Márii môžeme povedať najväčší svätý – veď dostal neopakovateľnú úlohu byť otcom Ježiša na tejto zemi… – prichádza k nám a otvára svoje mocné ramená otca. Otvára nám svoju náruč, chce byť našim otcom, postarať sa o nás, postarať sa spolu so svojou manželkou o naše rodiny. Rodina – tak veľmi ohrozená vo svojej najzákladnejšej identite, dôstojnosti, podstate… Stačíme si sami? Nie, sami sa neuchránime od všetkého, čo nás ohrozuje. Tento rok je pre každého z nás, pre naše rodiny pozvaním prijať Svätú rodinu, aby bola vodkyňou, ochrankyňou, pomocníčkou, istou ochranou, útočišťom jednotlivcom, rodinám, spoločenstvám, farnostiam, diecéze, národu. Kto je múdry, prijme ju a presvedčí sa o pravdivosti týchto slov.

Dňa 12. septembra (2021) čaká Poľsko slávnosť blahorečenia veľmi významnej osobnosti Cirkvi i národa – bývalého arcibiskupa metropolitu Varšavy a poľského prímasa tisícročia, kardinála Stefana Wyszyńskeho, ktorý študoval v Lubline na KUL-e, v tejto diecéze pôsobil ako kňaz, a v rokoch 1946-1949 bol lublinským diecéznym biskupom. Spolu s ním bude vo Varšave blahorečená aj poľská rehoľníčka Maria Czacka. Noví blahoslavení a kanonizovaní sú vždy darom pre Katolícku cirkev, ale zvlášť pre národ, z ktorého vzišli. Sú dôkazom toho, že sa oplatí žiť pre Boha, ktorý sa sám stáva odmenou svojim verným už v tomto živote a naplno v nebeskom kráľovstve. Každý blahoslavený a svätý šiel k jedinému a tomu istému cieľu – k Bohu, ale každý svojou cestou. Oni všetci sú ako hviezdy na nebi, či ako kvety na lúke – každý iný, každý krásny a spolu tvoria nádherný obraz pre Boha a pre nás, putujúcu Cirkev, sú povzbudením i vzorom, že sa do neba dá prísť a oplatí sa pre to niečo aj vytrpieť. Keď hovorím o novom blahoslavenom kardinálovi Wyszyńskom, prichádza mi na um jeho dávny predchodca v biskupskej službe z Krakova, môj patrón i patrón vášho arcibiskupa a metropolitu – sv. Stanislav biskup a mučeník. Dostal heslo „Víťaz pod mečom“. Ostal verným Bohu a Cirkvi aj za cenu násilnej smrti. Preto je víťazom. Aj o kardinálovi Wyszyńskom možno hovoriť ako o „Víťazovi pod mečom“. Nezomrel síce násilnou rukou držiacou smrtiaci meč, ale bol pod hrozbou „meča“ počas ťažkého obdobia komunistickej totality. Ostal verný napriek všetkému ťažkému. Kardinál Dziwisz v knihe „Život s Karolom“ spomína: „Prímasa som videl dva dni pred atentátom (na Jána Pavla II.) v jeho rezidencii vo Varšave, kde v stave ťažkej choroby bol pripútaný na posteľ. Svätý Otec ma poslal, aby som ho navštívil. Kardinál vedel, že prichádza koniec, ale bol pokojný, celkom sa zveril do Božej vôle. Dlho sme sa rozprávali, chcel pápežovi odovzdať svoju poslednú vôľu, ešte napísal list. Keď sa kardinál Wyszyński dozvedel o atentáte, o tom, že Svätému Otcovi hrozí smrteľné nebezpečenstvo, kŕčovito sa chopil života, nechcel odísť, kým nemal istotu… Jeho neznesiteľná agónia trvala tri týždne. Zatvoril oči až vtedy, keď mu potvrdili, že pápežov život už je mimo nebezpečenstva.“

Mnohí zo súčasníkov sa stretli alebo videli „na vlastné oči“ dnes už sv. Jána Pavla II. a nominovaného blahoslaveného kardinála  Wyszyńskeho. Ja som mal tiež možnosť stretnúť sa s obidvomi. S kardinálom Wyszyńskim som sa stretol v Čenstochovej v auguste v roku 1979, rok po mojej kňazskej vysviacke. Dokonca mi venoval svoj podpis (autogram) do omšovej knihy (spolu s kardinálom Martym, arcibiskupom Paríža, ktorý bol tiež vtedy v Čenstochovej). Tento vzácny autogram je teraz uchovávaný na Liturgickom inštitúte Teologickej fakulty v Košiciach. Keď som konal ďakovnú púť za 40 rokov môjho kňazstva, putoval som so zástupcami kňazov a veriacich našej diecézy po stopách sv. Stanislava biskupa a mučeníka a sv. Jána Pavla II. Práve v Čenstochovej pri oltári Panny Márie Čenstochovskej som slávil spolu so spolubratom arcibiskupom – metropolitom Wacławom Depom svoju ďakovnú sv. omšu. V Čenstochovej  – pri Panne Márii, ktorú si aj tu tak veľmi uctievate a tiež na mieste niekdajšieho stretnutia s kardinálom Wyszyńskim. Čenstochová bola aj pre nás Slovákov dôležitým miestom posilnenia. Mnohí, ktorým sa počas komunizmu podarilo prísť do Poľska, sme radi prichádzali do Čenstochovej alebo na Zebrzydowsku Kalwariu, tu sme naberali potrebnú silu pre život viery. Preto som pri jubilejnej sv. omši v Čenstochovej ďakoval aj v mene všetkých, ktorí sa tu z nášho národa posilňovali.

Sú, boli a budú osobnosti, ktoré sa stali, sú alebo sa stanú významnými, známymi a to je dobre. Je to dobre v prípade, ak sa stanú známe preto, že boli prínosom pre ľudstvo, že stiahli za sebou „lavínu dobra“, že sa stali vzorom, oporou pre druhých – takí sú aj – dnes už obyvatelia neba – ktorých sme spomínali. Ďakujeme za nich Pánovi. Ale potrební, významní sú všetci, všetci máme nezastupiteľné miesto v Božom pláne. Ak ho splníme, prispejeme svojim podielom pre dobro a rast Božieho kráľovstva, pre dobro sveta. Ak Boží plán s naším životom nenaplníme, bude chýbať niečo, čo sme mali urobiť my. Chcem preto povzbudiť zvlášť rodiny, manželov – ste veľmi potrební, ste nezastupiteľní vo svojom poslaní. Neste dopredu – vy sami a vo svojich deťoch – hodnoty, ktoré dal pre život, pre rodinu, pre vzťahy Boh. Ak to vy zanedbáte, postará sa niekto iný, aby vašim deťom poplietol hodnoty, pokrivil charakter, nasýtil ich informáciami, ktoré otravujú dušu. A keď je ťažko, prichádzajte k vašej plačúcej Panne Márii, ktorá vie, čo je žiaľ, čo sú slzy… Ona, so svojim manželom Jozefom majú veľké slovo u svojho Syna, ktorý im v nebi neodmietne nič o čo prosia a čo pomáha nám – tu na zemi. Matka plače, no dáva aj nádej! Lebo tam, kde je Mária, tam je nádej! Preto aj toto miesto, kde sme teraz nie je len lublinskou zemou, ale je predovšetkým „Máriinym krajom“. A tam, kde je Mária, tam je nádej. Amen.