3. katechéza - Výročie diecézy - marec
Farnosť a jej obnova v duchu Evanjelia žitého v každodennosti
Farnosť. Slovo, s ktorým sa prakticky každý z nás pravidelne stretáva, pretože každý z nás do nejakej farnosti patrí. V Cirkvi sa používa od jej najstarších čias, či už v podobe latinskej parochia alebo gréckej paroikia, a to vo význame komunity žijúcej pospolu v kresťanskej láske. Táto komunita si však uvedomovala, že hoci žije na konkrétnom mieste v konkrétnom čase, pozemské prebývanie je len dočasné a smeruje k radostnému Novému Jeruzalemu v nebi.
Ak by sme hľadali definíciu toho, čím farnosť je, na pomoc by nám prišli dve základné vyjadrenia:
- Kódex kánonického práva v kánone 515 § 1 uvádza: Farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.
- Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2179 dodáva: Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie (2691) nedeľnej Eucharistie. Farnosť uvádza kresťanský ľud (2226) do riadneho liturgického života a zhromažďuje ho na spomínané slávenie; vyučuje spásonosné Kristovo učenie; praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch.
Zjednodušene by sa teda dalo povedať, že farnosťou je konkrétne spoločenstvo veriacich zjednotených na určitom mieste pod správou kňaza-farára, aby spolu slávili nedeľnú Eucharistiu a iné liturgické slávenia, aktívne sa zúčastňovali evanjelizácie a praktizovali charitné dielo vzájomnej lásky, pričom z viacerých takýchto farností je zložená diecéza. Definícia farnosti takto rozmenená na drobné nás už môže a má provokovať k zamysleniu sa o tom, či toto spoločenstvo naozaj v našich farnostiach aj žijeme. Možno nadchádza – alebo už i nadišla – doba, kedy budeme musieť hľadať spôsob obnovy a aktualizácie spôsobu života vo farnosti. Nebolo by to však prvýkrát v dejinách.
Územné členenie diecézy na menšie jednotky (farnosti), tak ako ho poznáme dnes, sa v Cirkvi ustálilo až približne v 9. storočí. Vo svojich počiatkoch totiž rodiaca sa Cirkev zasahovala primárne mestá, v ktorých sa o spoločenstvá veriacich starali biskupi s ich pomocníkmi (kňazmi, diakonmi, subdiakonmi a ďalšími). Mesto bolo tak akousi vlastnou „farnosťou“ na čele ktorej stál sám biskup ako pastier celého svojho ľudu. Ak sa na území mesta nachádzalo viacero kostolov, nebolo ničím neobvyklým, keď biskup slúžieval sväté omše v každom jednom z nich a takisto v nich aj vysluhoval jednotlivé sviatosti, zatiaľ čo zvyšok kléru sa staral o prípravu katechumenov žijúcich v okolí kostola. Kňazi tak slávili sväté omše spolu s biskupom a taktiež mu pomáhali pri slávení krstu. Táto prax sa začala postupne meniť s príchodom 4. storočia sa Cirkev začala čoraz viac šíriť a udomácňovať aj na vidieku, a to najmä vďaka misionárom, ktorí z miest vychádzali ohlasovať Evanjelium z dediny do dediny, ako bol napr. sv. Martin z Tours. V menších opevnených mestách, vo väčších dedinách či na významných križovatkách potom dávali stavať prvé vidiecke kostoly, ktoré mali rovnakú funkciu ako tie v mestách (sv. omše, vysluhovanie sviatostí, zhromaždenie veriacich, evanjelizácia, charita, atď.). Cirkev sa tak začala konfrontovať s novou situáciu. Popri slove farnosť sa začalo objavovať aj slovo diecéza. V počiatkoch boli obe tieto slová významovo zameniteľné a najmä vo vidieckych oblastiach ťažšie uchopiteľné (vidiecka farnosť mohla obsahovať aj 7 kostolov v širokom okolí). Postupom času sa však počet kostolov na vidieku i v mestách zväčšoval a približne od 9. storočia dochádza k jasnému rozlíšeniu toho, čo je farnosť (v definícii, ako ju poznáme dnes) a čo diecéza, ktorá sa však z farností skladá.
V ľudskom živote však platí, že nestačí vedieť, ako sú veci pomenované, prípadne ovládať v teoretickej rovine, ako fungujú. Potrebné je vstúpiť do hĺbky a prakticky žiť či pôsobiť. To isté platí aj o našich farnostiach. Nestačia definície, nestačia opisy. Každý z nás je pozvaný a povolaný žiť svoj život v istom spoločenstve a to spoločenstvo oživovať, napĺňať svojimi darmi a talentami, byť jeho živou súčasťou, ako sú ratolesti na viniči. V situácii postupujúcej sekularizácie, kedy klesajú počty nielen kňazov, ale i veriacich, je potrebná obnova našich farností, aby v nich znovu vytryskol život viery a svedectva. Nestačí sa uspokojiť s číslami zo sčítania obyvateľov Slovenska – z praxe totiž dobre poznáme tú bolestnú skúsenosť, že kým na papieri sa k Cirkvi hlási cez 60% obyvateľstva, každodennú vieru žije z nich len zlomok. Prípadne iná skúsenosť ukazuje, že hoci sa vo farnosti na nedeľnej liturgii chrám celkom naplní, pri organizovaní farských či charitných diel niet, okrem zopár opakujúcich sa tvárí, človeka, ktorý by bol ochotný niečo urobiť či pomôcť. Patríme do farského spoločenstva akoby len na papieri, ale v realite sa oň nestaráme. Čelíme teda výzve, ako obnoviť v našich farnostiach život, radosť a vzájomnosť.
Jednou z ciest je návrat ku koreňom. Nie však cestou odmietnutia modernej doby či dokonca liturgie schválenej na Druhom vatikánskom koncil, ale cestou nasledovania príkladu Krista a apoštolov. Sám Ježiš nám ukazuje cestu bratského spolunažívania v spoločenstve, akým farnosť nevyhnutne je. Ak sa zadívame na 18. kapitolu Matúšovho evanjelia, môžeme vidieť niekoľko veľmi dôležitých prvkov, ktoré nás chcú nasmerovať láskyplnému a plodnému prežívaniu spoločenstva v našich farnostiach:
- V spore o prvenstvo (Mt 18,1-5) Ježiš ukazuje, že pýcha, namyslenosť či povyšovanie sa nad druhého nemá mať miesto v spoločenstve. Slová „ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (v. 3) naznačujú, že naše spoločenstvá majú byť naplnené pokorou a absolútnou dôverou v Božiu lásku a moc. Vo farnosti nemá prebiehať súťaž „kto z koho“, ale vzájomné vzrastanie vo viere a dôvere, že Pán sa o nás stará, a taktiež otvorenosť pre láskyplné prijímanie Krista v druhých ľuďoch.
- V časti o pohoršení (Mt 18,6-11) nás Ježiš vystríha pred zlým príkladom našim bratom a sestrám. Ten nastáva, keď dávame priechod našej vlastnej pýche, ktorá nás vedie k pohŕdaniu druhými či k hriechom, ktoré si ospravedlňujeme pocitom, že sme výnimoční, a preto sa na nás pravidlá nevzťahujú. V očiach tých však, ktorí sú ako deti pred Božou tvárou, to je jasná faloš a pretvárka, ktorá odrádza a znechucuje. Nie sme dokonalí – preto sa tak ani netvárme. Bojujme so zlom, radikálne ho odmietajme a voľme si dobro. A bez ohľadu na to, či sme spadli alebo stojíme, úprimne vyznajme, že aj my sme hriešnici, čo potrebujú milosť odpustenia. Aby sa z nás nestali tí, ktorí svojím životom a správaním zviedli na cestu hriechu aj nevinné duše.
- Centrálnou časťou je podobenstvo o stratenej ovci (Mt 18,12-14). Ježiš ukazuje, že kľúčovou vlastnosťou života spoločenstva vo farnosti je úprimný záujem. Ten je opakom ľahostajnosti. Stratená ovca symbolizuje člena spoločenstva, ktorý sa vzdialil od Krista či už hriechmi alebo nasledovaním bludných učení. Dobrý pastier túži po návrate stratenej ovce a vydáva sa preto za ňou hľadať ju. Nie je mu ľahostajný jej osud. Nechce, aby zostala stratená či aby ju postihlo nejaké nešťastie. Má na zreteli jej bezpečie a miesto v stáde. Toto je geniálny obraz a príklad toho, čo má byť našim farnostiam vlastné – úprimná starosť o druhého. Koľkí naši bratia a sestry si prechádzajú ťažkým životným obdobím a nám je to jedno! Chceme mať svoj pokoj, veď každý z nás má starostí nad hlavu... Čo však robí Dobrý pastier? On, hoci má tiež ďalších 99 oviec na starosti, uprednostní tú 1 stratenú – pretože ona akútne potrebuje pomoc. Možno je načase vyjsť z komfortu vlastného života a prejaviť záujem o tých, s ktorými sa stretávame pravidelne vo farnosti či už na liturgických sláveniach, alebo pri iných príležitostiach. Nik po nás nežiada obetovať za nich svoje životy – len trochu času, sluchu a úprimnej pozornosti, aby pocítili prijatie a spolupatričnosť. Farnosť nemá byť miestom anonymných katolíkov, ale miestom rodiny veriacich. Rodiny, ktorej členovia si navzájom pomáhajú, načúvajú si a pomáhajú si, ak sa dá, priamo, no vždy modlitbou jeden za druhého.
- V časti o bratskom napomenutí (Mt 18,15-18) nám Ježiš ukazuje ďalší dôležitý rozmer života vo farskom spoločenstve: dôvernú starosť o hriešnika, ktorý sa voči mne previnil. Ježišov postup je od rozhovoru medzi štyrmi očami, cez rozhovor pred svedkami až napokon k verejnému riešeniu. My však máme skúsenosť opačnú – ak nám niekto spôsobí krivdu, ihneď o tom rozprávame všetkým naokolo, posťažujeme sa na sociálnych sieťach, prípadne začneme vypisovať listy a emaily na všetky svetové strany, len aby sa čo najviac ľudí dozvedelo o neprávosti, ktorá sa udiala a najmä o jej vinníkovi. Tým však iba ak viac zatvrdíme srdce previnilca. Možnože je načase prestať využívať cestu do a z kostola na to, aby sme poohovárali našich blížnych, ale namiesto toho sa čelom postaviť k problémom a postupovať Kristovým spôsobom, ktorý má viesť k vzájomnému zmiereniu.
- Keď Ježiš učí o spoločnej modlitbe (Mt 18,19-20), hovorí: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Naše farnosti nie sú len právnickými osobami či územnými celkami. Sú miestami, kde prebýva a chce čoraz väčšmi prebývať Kristus. A chce v nich nielen prebývať, ale aj skutočne pôsobiť a požehnávať ich svojou prítomnosťou. Preto nás vyzýva k spoločnej modlitbe – nielen každý sám za seba, ale spolu, ako jedna rodina. Aké je to krásne, keď vo farnosti sa spoločne modlia veriaci za uzdravenie chorého farníka, keď spoločne prosia za prvoprijímajúce deti, za mier, za svojich kňazov či za otca biskupa. Vtedy medzi nimi stojí živý Kristus, ktorý tieto prosby požehnáva a predkladá svojmu Otcovi.
- V záverečnej časti o odpustení (Mt 18,21-35) sa Peter pýta Ježiša, koľkokrát má odpustiť svojmu bratovi – azda sedemkrát? Číslovka 7 je symbol plnosti, Peter sa teda pýta, či má odpúšťať stále. Ježišova odpoveď to nielen potvrdzuje, ale aj vystupňuje – slovo 77-krát, ktoré sa dá preložiť z gréčtiny aj ako 70x7 (teda 490-krát) hovorí, že odpustenie bratovi, ktorý sa voči mne previnil, má byť absolútne vždy a za akýchkoľvek okolností: teda niet výnimky (bez ohľadu na to, ako to je ťažké – no i vtedy je potrebné neodmietať možnosť odpustenia, ale prosiť o milosť, aby som ho bol raz schopný). Pretože Boh mne odpúšťa tak isto moje previnenia, kedykoľvek ich v ľútosti vyznávam v sviatosti zmierenia. Ježiš to podčiarkuje podobenstvom o nemilosrdnom sluhovi, ktoré v sebe nesie posolstvo opakujúce sa každý raz, keď sa modlíme modlitbu Otčenáš „a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, a ktoré Ježiš vysvetľuje slovami: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6,14-15). Niet Božieho spoločenstva bez vzájomného odpustenia. Preto ani farnosť nedokáže prežiť, ak v nej pretrváva neodpustenie medzi jej členmi. Iba skrze úprimné odpustenie sa môže prinavrátiť život do spoločenstva.
Naše farnosti často označujeme pojmami farské spoločenstvo či dokonca farská rodina. A práve v týchto názvoch sa ukrýva tajomstvo ich obnovy. Znovu precítiť vzájomnú spolupatričnosť, kde radosť jedného člena sa stáva radosťou všetkých, kde jeho bolesť je bolesťou všetkých, ktorú sa však snažia utíšiť a zmierniť, kde nik nežije ako samostatná jednotka, ale ako súčasť organizmu, v ktorom má svoje dôležité a nenahraditeľné miesto. Cesta obnovy farnosti teda nespočíva v príklone k 450 rokov starej tradícii či v odmietaní vedeckého a technologického pokroku, ale k návrate k samotnému koreňu a prameňu, z ktorých prýštia naše farské spoločenstvá – k učeniu Ježiša Krista. Srdcom našich farností sa musí znovu stať ohlasovanie Evanjelia – nie však povýšeným tónom hlasu, sekírovaním či neustálym poukazovaním na to, aký je svet „zlý“. Naša evanjelizácia má byť evanjelizácia svedectvom radostného života naplneného nádejou, ktorú prináša Kristus: nádejou v odpustenie a zmierenie. Ak v sebe nosíme Krista, nemôžeme byť ľuďmi beznádeje či strachu. Ponúknime nádej tomuto svetu, a nie pýchu, závisť, odsudzovanie, pretvárku či nenávisť. Tie od seba zahoďme a buďme ako Božie deti – plní dôvery a učiaci sa milovať Boha nado všetko a blížneho ako seba samého. Iba tak naše farnosti znovu ožijú, iba tak sa môžu stať miestom prijatia, porozumenia a darujúcej sa lásky (napr. v skutkoch milosrdenstva), ktoré budú svietiť ako maják v búrke a ukazovať cestu do bezpečného prístavu Božej náruče všetkým hľadajúcim a blúdiacim v tomto svete.
Katechézy pre Jubilejný rok 2025 - 11. Pútnici na ceste k večnej nádeji - november
14 novembra, 2025
Slávenie Veľkonočného trojdnia a Veľkonočnej oktávy v Rožňave v Jubilejnom roku 2025
30 apríla, 2025