Mons. Stanislav Stolárik: Úcta k starším (výber článkov z Katolíckych novín)
Články Mons. Stanislava Stolárika o úcte k starším, ktoré boli publikované v Katolíckych novinách v mesiaci október 2025 v rubrike Duchovná obnova
1. DÔLEŽITOSŤ ZODPOVEDNEJ VÝCHOVY
Keď pápež František opakoval, aké dôležité je vedieť poprosiť, poďakovať, podeliť sa, chcel tým zdôrazniť, že aj takto sa formuje šľachetné srdce už v dieťati, čo sa neskôr prejaví v úcte voči inému človeku v akomkoľvek veku a postavení.
Tieto základy nám odmalička vštepovali aj naši rodičia, keď nám do omrzenia opakovali: pozdrav starších, popros, poďakuj. A koľko ešte takýchto „povelov“ sme z ich úst neustále počúvali. Ale kládli aj základy viery: pomodlime sa, poď, ideme na svätú omšu... A tak to robia múdri a zodpovední rodičia aj dnes.
Ohýbaj ma mamko
Pápež František vo svojej autobiografii s názvom Nádej, spomína svoju mamu aj v situácii, keď múdro vyriešila jeho nesprávne správanie sa v škole. Nezhodila inštitúciu školy, ale ani syna nepochválila za jeho chybný krok a už vôbec sa neznížila k tomu, aby učiteľkino napomenutie prešla bez povšimnutia alebo dokonca, že by zhodila učiteľku. Je pravda, že múdre riešenie našli spoločne učiteľka s mamou.
Všetko sa začína v detskom veku a na to treba neustále pamätať. Viem, že kto dnes pripomína známe príslovie: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko“, v lepšom prípade bude označený za staromódneho, v horšom prípade sa začnú spomínať určité práva, ba niekedy až hrozby. Lenže znova treba otvorene povedať, že právami sa začali nazývať často nové praktiky vychádzajúce z nových trendov až ideológií na úkor osvedčených a prirodzených spôsobov výchovy. Spôsob výchovy podľa sv. Jána Bosca alebo iných svätcov a vychovávateľov mládeže, sa buď nespomína a nepraktizuje, alebo, kde sa praktizuje, tam sa môže postupne dostávať do otvorenej konfrontácie s praktikami súčasnej výchovy, či neformovaním už niekoľkých generácií mladých.
Opora v Desatore
Vo výchove vidíme počiatočné prvky neskoršieho správania sa. Čo je však dôležité u všetkých vychovávateľov počnúc rodičmi? Najviac to, čo odovzdali svojim deťom, žiakom, študentom. Obrazne povedané, aké semená zasiali, také kvety alebo stromy z týchto semien vyrastú. Je pravda, že mohli siať aj tie najlepšie semená, a neskorší vývoj nemusí byť celkom správny, ale je tu predpoklad, že ten, kto mal do srdca zasiate „dobré semená“, takmer vždy sa vráti vo svojom čase k tomu, čo dostal z domu.
Preto je dôležité vnímať rodinu podľa Božieho plánu, keď Boh na začiatku stvoril muža a ženu, ustanovil manželstvo a to platí bez ohľadu na vieru či rasu. O to viac by to malo platiť pri výchove detí vo veriacich rodinách, opierajúc sa o Desatoro Božích prikázaní.
Klasický kazateľský príklad hovorí: Starnúci otec vytýka synovi, že ho nenavštevuje, že sa o neho nezaujíma, dlho ho necháva samotného bez toho, aby mu aspoň zatelefonoval. Syn ho odbíja tradičným ospravedlňovaním sa „nemám čas“, a keď už otec má toho odbíjania dosť, povie: „Synu, a ty nepoznáš štvrté Božie prikázanie: Cti svojho otca a svoju matku?“ Vtedy mu syn dáva odpoveď: „Otec, celý život si nás učil, že prvé tri Božie prikázania neplatia. Že Boh neexistuje, netreba ho uctievať, netreba chodiť do kostola, ani sa modliť. Teda, ak prvé tri prikázania neplatia a netreba ich dodržiavať, ako si nám hovoril, prečo by teda malo platiť štvrté Božie prikázanie?“
Odpoveď syna bola „úrodou“ toho, čo bolo otcom zasiate do jeho srdca. Avšak treba dodať, že aj tam, kde sa rešpektuje prirodzený zákon, zhrnutý v Desatore, ktoré má každý Bohom vpísané do srdca, je prirodzene vždy možné správne rozvíjať úctu k starým ľuďom.
2. SILA DUCHOVNEJ PODPORY
Pápež František v roku 2021, na štvrtú júlovú nedeľu, ktorá býva v blízkosti spomienky sv. Joachima a sv. Anny, ustanovil Deň starých rodičov a seniorov. Tento rok dal svoje prvé posolstvo k tomuto dňu už pápež Lev XIV.
Posolstvo pápeža Leva XIV. sa nesie v duchu hesla: „Blahoslavený, kto nestratil svoju nádej“ (Sir 14, 2). Svätý Otec v ňom píše: „Sväté písmo nám predstavuje mnohých mužov a ženy, ktorí už boli v rokoch, a predsa ich Pán zahrnul do svojich plánov spásy.“
My môžeme dopovedať, že tak povolal aj starých rodičov, aby boli pre svoje vnúčatá svedkami i učiteľmi viery: cez rozprávanie biblických príbehov, učia ich čítať Sväté písmo, vysvetľujú im pravdy viery a spolu s nimi sa modlia a navštevujú bohoslužby aj v týždni. Zvlášť teraz v októbri sa s nimi modlia ruženec.
Garancia jednoty
Deň starých rodičov a seniorov neobchádza vznešenú pozíciu starých rodičov, ktorí sú garanciou jednoty rodiny. Dá sa to vybadať aj z prirodzeného poriadku, keď starí rodičia sú zjednocovací prvok celej rodiny a ich odchodom do večnosti sa stále viac oslabujú zväzky jej členov. Ba nie je neobvyklý jav, keď hroby starých rodičov pustnú ešte počas života priamych potomkov.
Vráťme sa však ku krásnemu vzťahu starých rodičov k vnúčatám, či vnúčat k starým rodičom. Pri jeho rozvíjaní starí rodičia, pre zamestnanosť rodičov, môžu vnúčatám odovzdať veľmi veľa. Zvlášť v oblasti viery. Tu je ich vznešené poslanie.
Očistec na zemi
Dôsledkom totality u nás a sekularizácie vo svete, už ani mnohí dnešní starí rodičia nedostali potrebnú silu viery doma. Takže ju sami už odovzdávajú veľmi ťažko, hoci možno ešte kladú dôraz na prijatie niektorých sviatostí. Veľakrát už nenástoja ani na základných princípoch morálneho zákona a nenamietajú ani voči voľným zväzkom bez sviatostného manželstva svojich detí a vnúčat.
Pre starých rodičov, ktorí sami praktizovali celý život vieru, alebo k nej prišli aj pod vplyvom niektorých životných okolností, sú nezáujem o vieru, ale aj rozbité vzťahy potomkov dosť bolestivé. Takto môžu prežívať svoj očistec už na zemi a túto bolesť obetovať za tých, ktorí ju spôsobujú. Napriek všetkému svojich potomkov milujú a živia v sebe nádej, že ich modlitby a obety vyprosia pre ich drahých obrátenie.
Premýšľať o našom postoji
V tomto zamyslení sme teda uvažovali ani nie tak o vzťahu k starým rodičom, ale aj o ich bolestivom vzťahu k svojim potomkom. Možno aj tento pohľad pomôže premýšľať o našom osobnom postoji k tým, cez ktorých dostali život naši rodičia, alebo my sami. Možno sa úcta k nim posilní aj cez väčšiu citlivosť voči bolestiam, ktoré prežívajú vo svojej duši, ale o nich nehovoria.
Možno sa zvýši citlivosť napríklad aj pri rozhodovaní, či zveriť deti v určitej chvíli starým rodičom – či im to bude ešte na radosť alebo to už bude pre nich záťaž. Najmä, keď starý rodič vidí, že nejde o potrebu pomôcť, ale o opakovanú aktivitu sebarealizácie rodičov vnúčat. Teda o určité hobby, pre ktoré sú zaťažovaní starí rodičia.
Iný extrém je, keď si rodičia neprajú komunikáciu vnúčat so starými rodičmi. Ale môže nastať aj to, že ani starí rodičia nemusia javiť záujem o vzťah ku svojim vnúčatám. To všetko je už čosi nezdravé.
Začať od seba
Toto všetko zlé by naozaj nemuselo byť, keby sa na oboch stranách rozvíjala vzájomná úcta a keby každý začal od seba. A keby sme videli príklady, kde to funguje normálne alebo aj keď niečo zaškrípe, tak sa to prekoná a rodina, ako nádherné spoločenstvo troch generácií, žije v pokoji a zhode.
S vďakou si preto pripomeňme motivujúce slová pápeža Františka pre túto komunikáciu v rodinách: „Je dôležité, aby sa starí rodičia stretali s vnúčatami a vnúčatá so starými rodičmi“, pretože ako hovorí prorok Joel: „Na všetkých bude vyliaty Boží (Duch) duch a budú prorokovať“ (porov. Joel 3,1). Také rodiny sú a budú povzbudením a požehnaním pre spoločnosť.
3. POSILŇUJME GENERAČNÉ VZŤAHY
Kiežby sa starkým vrátilo každé ich láskavé pohladenie hlavičiek vnúčat aspoň v takej miere lásky, aká sa dostala im.
Pred očami mám krásny obraz: pri križovatke malého mesta, ale frekventovanej cesty, sedí v kočíku asi ročný chlapček a rúčkou s radosťou ukazuje na prechádzajúce kamióny. Za ním stojí hrdý dedko a prikyvuje vnúčikovi na „slová“, ktorým on dobre rozumie. Túto idylku dotvárajú láskavé slnečné lúče.
Povedal som si: aké je to krásne; a myslel som na všetkých, ktorí môžu takto prežívať svoje generačné vzťahy. A hlavne, keď sa to krásne rozvíja ďalej v srdciach všetkých členov rodiny. Lebo plynutím času pribúdajú nielen roky, ale zvyknú sa meniť aj povahy, očakávania, a to sa prejaví na vzťahoch. Tu pomôže len jedno ‒ neustále v sebe posilňovať dobro sily rodiny a nepodliehať dobovým tendenciám, ktoré akoby mali za vzor rozbité a nefungujúce rodiny.
Nerozsievať zlo
Veľkou bolesťou aj tejto doby sú vojnové konflikty. A prečo? Pre „nenásytnosť“ niektorých jedincov a ich mocenské ambície. Dostojevskij síce povedal: „Ak Boh neexistuje, potom je všetko dovolené“, my však už vieme, že tí, ktorí rozsievajú zlo a nenávisť, neštítia sa odvolávať aj na Boha. Boh je však Láska (porov. 1Jn 4,8) a nie rozsievač utrpenia a smrti. Smrť prišla pre závisť diabla (porov. Múd 2, 24) a tí, ktorí ju rozsievajú, konajú v jeho intencii.
Žiaľ, mnohým takýmto „hrám“ nevieme celkom zabrániť, preto je veľmi dôležité, aby sme nerozsievali zlo tam, kde na to máme dosah. Najmä v našich rodinách a v prostredí, v ktorom žijeme.
Vieme dobre, že veľa napätia vzniká z generačných nedorozumení a to nielen vtedy, keď dochádza k deleniu dedičstva. Práve vtedy hrozí, že svedomie začne strácať potrebnú citlivosť. Vtedy začína nejedna zvada, ktorá neberie ohľad na bolesť iného človeka. Ním môže byť starší, chorľavý človek, ktorý je ľahšie zraniteľný. Práve on potrebuje pomoc vo svojej slabosti, bolesti a zraneniach.
Zahmlievanie reality
Ak sa už generačný vzťah dosť pokazil, prichádza Zlý so svojím pokušením vyriešiť celú nepríjemnosť veľmi jednoducho: zdôrazní utrpenie človeka, možno ešte podčiarkne jeho nevyliečiteľnosť, a tak najjednoduchšie zbavenie sa utrpenia bude v ukončení jeho života. A tak sa eutanázia vkráda do podvedomia aj veriacich ako „láskavé“ riešenie.
Za vyspelé sa už považujú štáty, ktoré eutanáziu dovoľujú a rôzne manipulačne techniky pracujú na tom, aby bola právne povolená aj tam, kde doteraz nie je. Upriamenie pozornosti na eutanáziu zahmlieva realitu slabnúcej starostlivosti o liečenie starnúceho a chorľavého človeka. Takému postoju zvykne predchádzať sťažená možnosť dostať sa k účinným liekom a správnej liečbe, nakoľko sa celé liečenie chorého človeka vníma ako predražené. Vari človek, ktorý celý život statočne odvádzal dane a platil zdravotné poistenie si to nezaslúži?
Prejavy ľudskosti
Problém sa bude zväčšovať, lebo pri klesajúcej populačnej krivke klesá aj počet odvádzateľov peňazí do poisťovní a niet dostatok prostriedkov na lieky a liečenie. Ale to je už vec štátu, aby viedol účinnú pro-rodinnú politiku.
Na druhej strane treba oceniť všetkých, čo doma, v zdravotníctve, DSS-kách či hospicoch, často vyčerpaní, snažia sa zabezpečiť to, čo k normálnej starostlivosti o starnúceho a chorľavého človeka patrí. Čiže aj vybavovanie vyšetrení a sprevádzanie k lekárovi. Niekedy vystačí dobré slovo, pohladenie, podanie pohára vody, aby nenastala dehydratácia. A tak ďakujeme za každý prejav ľudskosti aj vtedy, keď znejú slová o profesionalite...
Celkom pokojne môžeme uzavrieť túto úvahu konštatovaním: dobrý a starostlivý je štát, ktorý sa ľudsky i odborne stará o starých a chorých ľudí. A všetko sa znova začína v rodine, kde sa už do detských sŕdc sadia semienka ľudskosti, ktoré sú nadradené biznisu a zisku.
4. ČO JE V ŽIVOTE NAJDÔLEŽITEJŠIE
Na otázku: „Čo je v živote najdôležitejšie?“ by zrejme stále menej ľudí odpovedalo: „Dosiahnuť večný život.“ Hovoriť o niečom takom sa totiž už veľmi nenosí.
Ktovie ako i ctitelia sv. Jána Pavla II. v súčasnosti reagujú na ‒ aj ním často opakované vety: „Aký život, taká smrť a aká smrť, taká večnosť“ či „Čas uteká, večnosť čaká.“ Na jeho živote sa to naplnilo. Dosiahol zaň nebo.
„Mladý môže, starý musí,“ pripomína ľudová múdrosť, ktorá je dosť ignorovaná a niektorí ju považujú za neprimerané strašenie ľudí. Iste, ak nie je jasné vedomie o večnom živote, nezáujem oň neprekvapuje.
Keď sme v našich predchádzajúcich úvahách spomínali dôležitú trojgeneračnú komunikáciu, treba povedať, že v nej smrť starkých v minulosti vnímali už deti. Dnes sa stáva, že radšej deti nevezmú ani na pohreb, aby neboli „stresované“. Nestresujú ich však hororové filmy, ktoré bežne pozerajú v televízii... Ako teda správne viesť výchovu človeka už od detského veku aj v tejto dôležitej téme?
Trpká skúsenosť kňazov
Ak si nebudeme pripomínať slová: „naša vlasť je v nebi...“ (Flp 3, 20) a dávať im pravdivý obsah, porozumieme Ježišovým slovám: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25)? Slovom, bez náležitej výchovy vo viere aj v týchto dôležitých otázkach, ostáva v človeku nepravda alebo chaos.
Iným reálnym príkladom je skúsenosť takmer každého kňaza, keď sa pýtal pozostalých, prečo ho nezavolali ku chorému a často už aj zomierajúcemu starkému. Odpoveď bola: „Nepredpokladali sme, že umrie.“ A pritom mal už vysoký vek. Alebo: „Aby sme ho nevystrašili...“ Čo keď práve preto šiel ich príbuzný na dlhý čas do očistca alebo prišiel celkom o nebo? Kto si niečo také vezme na svedomie?
Hovoriť o príprave na večnosť nie je nijaké strašenie. Veď to akoby niekto označil za strašenie tiež zákaz prebehovať cez koľajnice popred vlak.
Práve naopak, také odporúčanie je veľmi múdre. Najlepšou výchovou je znova osobný príklad, keď je človek od mladi vedený k pravidelnému prijímaniu sviatostí, aby vtedy, keď to bude potrebné, s láskou prijal sviatosť zmierenia, ale už aj sviatosť pomazania chorých. Koľkí chorí a starí ľudia s radosťou prijímajú pravidelne každý rok sviatosť pomazania chorých, ktorá ich posilňuje a túžia ju prijať aj na konci svojho života.
Učme deti porozumieť
Blažené sú deti starkých, ktoré sa veľmi starajú, aby ich drahým nechýbal sviatostný život, keď už sami nevládzu prichádzať do Božieho chrámu. Blažení i kňazi, ktorí prichádzajú pravidelne ku chorým a prinášajú im „liek nesmrteľnosti“ ‒ Eucharistiu.
Ak by sa len trochu dalo, bolo by vhodné, keby pri návšteve kňaza bolo čo najviac členov rodiny, najmä deti. Tak, ako deti chápu návštevu lekára ako toho, kto lieči ich starkých, rovnako sa učia rozumieť aj prítomnosti kňaza, ktorý posilňuje duchovný život ich milovaných. Učia sa rozumieť znova tomu klasickému: „Lekár lieči telo a kňaz dušu.“ Lekárovo úsilie aj každý ozdravovací proces sa raz skončí, ale „Chlieb večného života“, ktorý prináša kňaz, má Ježišovo ubezpečenie: „Kto je moje telo... má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (porov. Jn 6, 54).
Nádej na to najkrajšie
Zrelý vek starkých s prežívanými ťažkosťami je veľmi dôležitou školou pre všetkých členov rodiny. Pripomína všetko dobré, čo vykonali a čím prešli, a ak zostali spolu v dobrom i zlom, ich príklad oslovuje ešte viac.
Ak viera v takej rodine je stále živá, tak aj pri fyzickom oslabovaní starkých sa posilňuje nádej na to najkrajšie, čo len môže byť – Ježiš nám ponúka spoločný život vo večnej radosti, kde už nebude nijakej slzy (porov. Zjv 21, 4). Lebo „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo..., čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (porov. 1Kor 2, 9).
Tešme sa na to, že raz so všetkými svojimi drahými budeme naveky spolu v nebi. A aj sami robme, čo je v našich silách, aby sa tak stalo. Blahoslavení starkí, ktorí nás naučili žiť tak, aby sme získali večný život.
Katechézy pre Jubilejný rok 2025 - 11. Pútnici na ceste k večnej nádeji - november
14 novembra, 2025
Slávenie Veľkonočného trojdnia a Veľkonočnej oktávy v Rožňave v Jubilejnom roku 2025
30 apríla, 2025