3. katechéza - Výročie diecézy - marec
Dedičstvo viery a svedectvo predkov
Vyznávači a mučeníc, kňazi aj laici v dejinách Rožňavskej diecézy
Apoštol Pavol krátko pred začiatkom prenasledovania kresťanov za čias cisára Diokleciána povzbudzuje veriacich k vernosti Kristovi slovami:
„Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“(Hebr 13, 7-8)
Od čias zriadenia našej Rožňavskej diecézy sa udiali udalosti, ktoré je užitočné pripomenúť.
V roku 1794 bola v Rožňave založená pobočka Slovenského učeného tovarišstva. Bola prvou slovenskou inštitúciou, ktorá spopularizovala bernolákovskú slovenčinu na šírenie viery a kultúry v slovenčine a vydávala nielen modlitebné knižky a náboženské piesne, ale aj hospodárske, zdravotné a vzdelávacie spisy. Ich členovia sa stretávali v biskupskej rezidencii. Na čele rožňavskej pobočky stál Ján Daniš. Pomáhal mu kanonik Ján Kenyeres. Bola to jedna z najaktívnejších pobočiek, ktorej činnosť sa rozšírila do malohontskej a gemerskej župy a mala spolu 27 členov.
Zrodila sa z príchodu kňazov Ostrihomskej arcidiecézy z jej slovenskej časti po zrušení Trnavskej univerzity, zo seminaristov z Rožňavskej diecézy, ktorí študovali v generálnom seminári Collegium Emericanum v Bratislave, a zo spolupráce Rožňavskej diecézy s diecézami západných častí Horného Uhorska, ako aj v neposlednom rade z priklonenia tohto regiónu ku kultúre, najmä náboženskej a hospodárskej. Hlavnou témou bolo zvyšovanie vzdelanostnej úrovne ľudí. Tovarišstvo roku 1796 ukončilo svoju činnosť, k čomu prispela aj nepriaznivá spoločenská atmosféra v monarchii spôsobená prísnym politickým režimom cisára Františka II.
Uhorský prímas Alexander Rudnay považoval synodu za účinný nástroj riešenia problémov pastoračného života a nápravy zaužívaných chýb. Ostrihomský arcibiskup sa preto dva roky po svojej inaugurácii, na jeseň roku 1822, rozhodol zvolať do Bratislavy Národnú synodu. Rožňavský biskup Ladislav Esterházy nezaostával a diecéznu synodu zvolal do Rožňavy o rok skôr, 4. novembra 1821. Hlasovacie právo malo 63 ľudí. Trvala do 8. novembra 1821 a vypracovala rôzne diecézne akty a štatúty, ktoré boli uverejnené v nasledujúcom roku.
Synodálne rokovania tvrdili, že morálny úpadok ľudí pochádza z náboženskej nevedomosti. Stanovili vyzývať farárov, aby prostredníctvom nedeľných katechéz vzdelávali dospelých aj deti, a to systematicky od sviatku Všetkých svätých až do Veľkej soboty. Omše mali byť slúžené nielen vo farských kostoloch, ale aj vo filiálnych. Bol stanovený presný kalendár adorácie Najsvätejšej sviatosti vo farnostiach a bolo nariadené, aby hnuteľná časť dedičstva farára zostávala ako fundus instructus farského úradu.
Synoda vypracovala aj kompendium oficiálnych verejných modlitieb vo všetkých troch jazykoch – maďarskom, slovenskom a nemeckom. Výsledky diecéznej synody povzbudili biskupa Esterházyho k účasti na Národnej synode, ktorá sa konala v Bratislave od 8. decembra 1822 do 16. októbra 1823. Zúčastnil sa jej spolu s veľprepoštom sídelnej kapituly Jánom Danišom. Výsledky práce piatich komisií národnej synody boli predložené cisárovi Františkovi I. na schválenie a potvrdenie, no boli dané ad acta, čo znamenalo, že viedenský dvor nemal záujem na ich implementácii.
V roku 1843 liberálni politici vyjadrovali postuláty sekularizácie. Zákony z roku 1848 odovzdali kráľovské patronátne právo uhorských kráľov ministerstvu kultu a zrovnoprávnili všetky vierovyznania v Uhorsku. Katolícka cirkev tak stratila svoje dominantné postavenie. Predstavitelia cirkvi sa obrátili na uhorský snem, aby im zaručil autonómiu spravovať si svoje veci, parlament však tento návrh neprijal.
Udalosti roku 1848 zmenili vývoj vecí. Poslanci v uhorskom sneme chceli čo najväčšiu autonómiu a nezávislosť od Rakúska pri spravovaní vlastných záležitostí. Tieto pokusy vyústili do maďarskej revolúcie za nezávislosť. Rakúska armáda, spoliehajúc sa na pomoc ruskej armády, revolúciu potlačila. Mnohí politici museli opustiť Uhorsko, Lajos Kossuth a iní boli postavení pred súdy.
V júli 1848 cisár Ferdinand V. vymenoval na uprázdnené biskupské stolce niektorých uhorských kňazov: Jánosa Hama za ostrihomského arcibiskupa, Jozefa Lonovicsa za jágerského arcibiskupa, Vinceho Jekelfalussyho za spišského biskupa, Antona Karnera za stolnobelehradského biskupa a Michala Horvátha za csanádskeho biskupa. Išlo o menovania riadené politickou, nie cirkevnou objednávkou, natoľko, že tieto mená nikdy nepotvrdil pápež Pius IX. Ich správanie v prospech maďarskej revolúcie a podpora politických nepokojov spôsobili, že po skončení revolúcie v roku 1849 boli nútení rezignovať.
Z troch menovaných biskupov sa o slovenské záležitosti najviac staral Štefan Kollarčík, rožňavský biskup. Jeho aktivity sa sústreďovali na vývoj diecézy. Bojoval proti národnostnej neznášanlivosti a nariadil, aby sa v seminári vyučovalo len po latinsky. Podporoval chudobných študentov. Pod jeho biskupstvom sa šesťtriedne rožňavské gymnázium stalo osemtriednym. Pre nedostatok miest pre profesorov rád premonštrátov ponúkol miestnosti diecézneho seminára a vymenoval piatich diecéznych kňazov, aby nahradili chýbajúcich profesorov.
Ďalšie udalosti pokračovali v duchu zápasu medzi cirkvou a štátom, najmä v 19. a 20. storočí, keď kultúrne a politické zmeny, revolúcie, totalitné režimy a komunistická moc zásadne ovplyvnili život cirkvi, jej štruktúru, pôsobenie duchovenstva i veriacich v Rožňavskej diecéze.
V 90. rokoch 19. storočia prebiehala v Uhorsku tzv. kultúrna vojna. Prevládala snaha oddeliť Cirkev od štátu a presadzovať zákony o civilnom manželstve a matrikách. Už zákon č. 53/1868 nariaďoval, že v zmiešaných manželstvách majú deti nasledovať náboženstvo podľa pohlavia – chlapci náboženstvo otca a dievčatá náboženstvo matky. Katolícka cirkev tento zákon neprijala. Farárom sa odporúčalo, aby žiadali od nekatolíckej strany vyhlásenie, že deti budú vychovávané v katolíckej viere. Tento stav trval až do 90. rokov 19. storočia.
V rokoch 1892 až 1895 sa otázka civilných zákonov na úkor Cirkvi opäť otvorila. V júni 1894 bol odhlasovaný zákon o povinnom civilnom sobáši. Spolu s ním boli zavedené civilné matriky popri cirkevných. Na schválenie cirkevného zákona napokon chýbali tri hlasy. Uhorský prímas kardinál Kolos Vaszary vyjadril na ministerskej rade názor, že povinný civilný sobáš je vhodnejší, čo prekvapilo mnohých, dokonca aj samotného cisára.
14. januára 1895 sa konalo mimoriadne zasadnutie Posvätnej kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti, na ktorom sa rozhodlo navrhnúť pápežovi zaslanie listu kardinálovi Vaszarymu, v ktorom sa malo pripomenúť, čo všetko sa v Uhorsku urobilo, aby sa zabránilo zákonu o civilných manželstvách.
Od roku 1905 sa podarilo presadiť vymenovanie biskupov, ako boli Ottokar Prochászka v Stoličnom Belehrade, Augustín Fischer-Colbrie v Košiciach a Lajos Balás de Sipek za rožňavského biskupa.
Biskup Balás zvolal klérus diecézy 29. apríla 1908, aby prediskutoval možnosti moderného apoštolátu v diecéze. Nariadil, aby 18. nedeľa po Turícach bola nedeľou tlače. Zvýšil úroveň teologického štúdia a so súhlasom Cirkvi zriadil katedru sociológie tým, že poveril profesora diecézneho seminára Vojtecha Wahlnera napísaním učebnice sociológie. Odporúčal duchovné cvičenia aj pre laikov.
V roku 1912 založil ustavičnú poklonu Oltárnej sviatosti a Oltárny spolok s cieľom šíriť úctu k Eucharistii a k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Veriacich vyzýval, aby prichádzali navštevovať Ježiša prítomného v Eucharistii a zotrvali s ním v modlitbe. Práca s mládežou patrila medzi najdôležitejšie body jeho programu.
Začiatkom roku 1918 sa obrátil na svojich kňazov pastierskym listom, v ktorom ich nabádal, aby používali všetky prostriedky na posväcovanie : meditáciu, adoráciu Najsvätejšej sviatosti, sviatosť zmierenia a horlivosť v pastorácii.
16.júna 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád podľa maďarského vzoru. Cieľom bolo zachovať spojenie medzi Slovenskom a Maďarskom. Počas tejto diktatúry bol v Tisovci na rozkaz vojska zavraždený muránsky farár Ján Šarlóš. Obvinili ho z propagácie medzi veriacimi, pretože pozval mužov, aby vstúpili do československej armády a bránili slobodu Slovenska. Ako dôkazy poslúžili výpovede siedmich zatknutých slovenských dobrovoľníkov, ktoré boli vynútené. Farár Šarlóš bol 13. júna 1919 zastrelený a údajne ešte zaživa pochovaný. Neskôr bolo jeho telo exhumované a 23. júla pochované na muránskom cintoríne.
Po úmrtí rožňavského biskupa Lajosa Balása v roku 1920 spravoval diecézu kapitulný vikár Štefan Podraczký. V diecéze žilo približne 373 000 obyvateľov, z toho o niečo viac ako polovica katolíkov. Približne 10 000 veriacich gréckeho obradu patrilo do Prešovskej diecézy. Viac ako 100 000 obyvateľov patrilo k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, 45 000 k reformovanej cirkvi a približne 12 000 tvorili Židia.
Územie Rožňavskej diecézy patrilo medzi oblasti s výrazným osídlením maďarským obyvateľstvom. Z 81 farností, ktoré sa stali súčasťou novej Československej republiky, bolo iba 23 výlučne slovenských. Ostatné mali zmiešané alebo prevažne maďarské obyvateľstvo.
25.februára 1948 sa dostala k moci Komunistická strana Československa. Táto udalosť zásadne zasiahla aj Cirkev. Nová moc považovala Katolícku cirkev za silnú spoločenskú inštitúciu, ktorú neovládala a ktorá mohla pôsobiť ako opozičná sila.
Štát sa snažil zdiskreditovať Cirkev, rozbiť jednotu medzi Svätou stolicou a biskupmi, medzi biskupmi navzájom, medzi biskupmi a kňazmi i medzi veriacimi. Jedným z nástrojov bola tzv. štátna Katolícka akcia.
20.júna 1949 vydala Svätá stolica exkomunikačný dekrét vzťahujúci sa na členov Katolíckej akcie. 14. októbra 1949 schválilo Národné zhromaždenie zákon č. 217/1949 Zb. o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné a zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Podmienkou výkonu duchovnej služby sa stal štátny súhlas a zloženie sľubu vernosti republike.
Nasledovali perzekúcie, väznenia, sústreďovacie tábory pre kňazov, likvidácia reholí a obmedzovanie náboženského života. V 50. rokoch sa zápas medzi komunistickou mocou a Cirkvou presunul aj na ideové pole v podobe rozsiahlej ateistickej propagandy. Zásahy štátnej moci znemožnili pôsobenie mužských a ženských reholí na jej území. Členovia reholí boli odvezení do sústreďovacích táborov a nemohli vykonávať svoje poslanie.
Po roku 1968 nastalo krátke uvoľnenie, no po 21. auguste 1968 a nástupe normalizácie sa pomery opäť sprísnili. Obmedzovalo sa vyučovanie náboženstva, rodičia boli odhováraní od prihlasovania detí, duchovní čelili tlaku štátnych orgánov.
9.júna 1972 zomrel biskup Róbert Pobožný, posledný štátom uznaný biskup na Slovensku. Smrťou biskupa zostala Rožňavská diecéza bez biskupa.
Tak sa v dejinách Rožňavskej diecézy striedali obdobia rozkvetu, zápasu, prenasledovania i vernosti. Dedičstvo viery a svedectvo predkov zostáva výzvou pamätať, učiť sa a napodobňovať ich vieru.
Katechézy pre Jubilejný rok 2025 - 11. Pútnici na ceste k večnej nádeji - november
14 novembra, 2025
Slávenie Veľkonočného trojdnia a Veľkonočnej oktávy v Rožňave v Jubilejnom roku 2025
30 apríla, 2025