Rožňavská diecéza si 14. júna 2025 pripomína 100 rokov od biskupskej vysviacky rožňavského biskupa Jozefa Čárskeho
Mons. Jozef Čársky je jednou z najvýraznejších osobností slovenského katolíckeho duchovenstva 20. storočia. Pri príležitosti slávenia stého výročia jeho biskupskej vysviacky sa v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach 5. júna 2025 konala spomienková slávnosť, ktorej sa zúčastnil aj rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik.
Výročie sa slávilo aj v Trnave. 21. mája 2025 v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave, kde bol biskup Čársky vysvätený za biskupa spolu s biskupom Pavlom Jantauschom, v závere slávnostnej sv. omše rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik predniesol príhovor o biskupovi Jozefovi Čárskom a dejinnom kontexte jeho vysviacky a neskoršieho pôsobenia.
„Excelencia otec apoštolský nuncius, excelencia otec arcibiskup a prímas český Ján, otcovia arcibiskupi Jánovia, otec biskup Viliam, bratia kňazi, diakoni, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry.
S otcom biskupom Jantauschom bol vysvätený za biskupa aj Jozef Čársky a bol ustanovený ako apoštolský administrátor pre diecézu rožňavskú. Spomeniem také tri momenty, ktoré nás spájajú s otcom biskupom Čárskym, no najprv chcem poďakovať za túto krásnu chvíľu a za pripomenutie jeho osobnosti.
Prvý moment už tu bol naznačený, totiž, že som nástupcom na biskupskom stolci v Rožňave, kam bol menovaný za apoštolského administrátora otec biskup Čársky; vlastne kvôli tomu prijal aj tu, v terajšej Bazilike sv. Mikuláša biskupskú vysviacku. Ako však bolo spomenuté, aj v homílii otca arcibiskupa Jána Graubnera, pomery v prvej Československej republike neboli jednoduché a už vôbec nie priaznivo naklonené Katolíckej cirkvi. Vláda sa cítila byť trochu urazená, že nemohla požívať to právo, ktoré bolo kedysi zverené sv. Štefanovi. Československá republika sa považovala za nástupnícky štát po Uhorsku, ale nemohli menovať biskupov a Svätá stolica ich menovala, tak aspoň zabránila tomu, aby biskupi boli menovaní za diecéznych biskupov, ale len za apoštolského administrátora. Biskup Čársky sa nikdy nestal diecéznym biskupom aj potom, keď pôsobil v Prešove. Cením si jeho požehnanú činnosť, aj keď bola krátka v Rožňavskej diecéze; trvala len pol roka, potom bol vrátený späť do Košíc až do roku 1938, keď začali vojnové časy, rozpad Československa a mnohé časti Slovenska pripadli do Maďarska.
Vtedy začína druhý moment, ktorý nás spája s biskupom Čárskym, keďže osobne som prežil pekný, dlhý čas v Prešove a s Prešovom, aj potom ako pomocný biskup v Košiciach. Rád by som spomenul udalosť, ktorá je tiež historicky značne závažná, ale aj značne opomínaná a vedome bola obchádzaná. Bol rok 1944 asi 2-3 dni pred Štedrým dňom, keď už údajne v Prešove neboli nemecké vojská, začalo bombardovanie mesta. Teda už ostalo len civilné obyvateľstvo a značné straty po tomto bombardovaní. Biskup Čársky prežíval pochopiteľne tento moment veľmi ťažko, v terajšej Konkatedrále sv. Mikuláša v Prešove zažili azda jedinú Polnočnú sv. omšu, ktorá bola recitovaná a bez spevu vianočných piesní. Aj tak chcel vyjadriť súcit, spoluúčasť s obeťami bombardovania, ktoré už pre vojnu nemalo „význam“.
Moment, ktorý nás spája je ten, že bol v Prešove, odkiaľ riadil tie zvyšky farností, ktoré nepripadli do Maďarska + 13 farností Satmárskej diecézy. K tretiemu momentu patrí jeho pôsobenie v Košiciach. Keďže som rástol v Košiciach, tak si pamätám ako 7-ročný, keď rodičia prišli domov zo sv. omše a povedali nám: „Zomrel pán biskup Čársky“. Bola to silná správa, lebo doma sme boli vedení k tomu, aby sme mali úctu k biskupom, kňazom, vôbec k duchovenstvu a prežívali vieru. A tak mi ostal v pamäti ako 7-ročnému chlapcovi, pohľad na otca biskupa Čárskeho ako je v truhle v katedrále a ľudia prichádzajú vo veľkom počte si ho uctiť a sa za neho pomodliť.
Spomeniem ešte osobnú spomienku, z roka predtým, teda mohol som mať asi 6 rokov. Prišiel som na sv. omšu do katedrály a akurát ju slávil pán biskup Čársky. Zachovával zvyk, že keď vyšiel z kanonickej sakristie a prichádzal v sprievode pred svätyňu, tam mal pripravené kľakátko, omšové rúcho a tam sa začal obliekať do omšového rúcha. Dal dole muzetu, a vôbec to, čo k sv. omši nepotreboval, obliekol sa do omšového rúcha a išiel sláviť sv. omšu. Keď som toto videl, možno ako 6-ročný chlapec, tak keď som prišiel domov, som povedal: „Ja nikdy nechcem byť biskup, lebo ten sa vždy len oblieka a prezlieka“, a ja ako chlapec, som to strašne nemal rád. Pozrite, ako si Pán Boh poradil aj s tým.
Aj takéto veci je dobré a vhodné spomenúť, ale naozaj, kto pozná jeho celý život, ako pastiera, tak vydá svedectvo o dobrom pastierovi, čo som ako novokňaz kaplán počúval pri svojom prvom farárovi Dr. Machalovi v Trebišove, kde hovoril: „Pán biskup Čársky, to bol biskup!“ Takže ďakujeme za takéhoto dobrého pastiera a ďakujeme aj za dnešnú spomienku.“
Zdroj fotografie: https://ozahori.sk/2025/05/09/130-vyrocie-narodenia-biskupa-jozefa-carskeho/