6. katechéza - Výročie diecézy - jún
Rodiny a služby spoločenstvu v živote farnosti
V živote človeka občas zaznejú slová či vety, ktoré sa mu vryjú do pamäti tak hlboko, že v nej zostávajú aj po niekoľkých desiatkach rokov. Často ide o poučky, ktoré sme sa naučili už na základnej škole. A jednou z takýchto poučiek je aj: „Rodina je základnou bunkou spoločnosti.“ Táto veta poukazuje na jedinečné postavenie rodiny ako základného stavebného prvku pre fungovanie celej našej spoločnosti. O čo viac sú však rodiny uholnými kameňmi v odovzdávaní a živote viery a následne aj v živote farností. Obnova farnosti preto nemôže prebehnúť bez aktívnej účasti a prispenia kresťanských rodín žijúcich na jej území.
O dôležitosti rodín v Cirkvi svedčia aj nespočetné príhovory a dokumenty pápežov tohto i minulého storočia. Ide jednoznačne o miesto, kde sa formuje viera človeka už od najútlejšieho veku – skutočne prvými misionármi, teda hlásateľmi Evanjelia, sú pre deti ich rodičia. Oni sú svedkami toho, čo znamená milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-39). Na ich príklade sa deti učia, čo je to milosrdenstvo, zmierenie a odpustenie. V istom zmysle slova sa deti stávajú obrazom svojich rodičov. V tomto je rodičovská úloha nenahraditeľná a nesmierne dôležitá. Ak je rodina miestom živej a najmä autentickej viery, napomáha to vznik nových povolaní: kňazských, rehoľných, ale aj manželských.
Spoločenstvá modlitby a jednoty
Keď však máme na zreteli rodiny vo farnostiach, môžeme badať aj niekoľko dôležitých momentov. Prvým je fakt, že kresťanské rodiny potrebujú zvláštnu formu pastorácie: Nestačí len, že prichádzajú na sv. omšu (čo je samo o sebe veľmi dôležité), hoci by boli tematicky zamerané práve na rodiny. Potrebujú totiž v prvom rade cítiť, že nie sú osamotenými ostrovmi v mori tohto sveta. K tomu môžu pomáhať rozličné formy stretávania a modlitieb. V dnešnej dobe sa veľmi pekne šíria spoločenstvá ako sú modlitby matiek a z nich vychádzajúce „deti viery“, či modlitby otcov. Ich nesporným prínosom je posväcovanie rodinných vzťahov spoločnou modlitbou či už zo strany matky, alebo otca. Zároveň to vytvára prostredie, kde matky a otcovia rodín môžu spolu zdieľať svoje starosti i radosti a tak pocítiť, že nie sú osamotení vo svojich povinnostiach.
Okrem spoločenstiev založených na modlitbe je však dobré, keď rodiny vo farnosti majú možnosť sa spolu stretávať aj v celku a takto budovať vzájomné vzťahy jednoty. Občas stačí málo – napr. farská kaviareň po nedeľnej sv. omši, kde si dospelí posedia pri káve a debate a deti sa spoločne zahrajú. Takýmto spôsobom sa upevňuje aj farská rodina. A tu práve narážame na prvok nevyhnutný k obnovenému životu farnosti: Aby sa farnosť zmenila z inštitúcie na rodinu. Ako už bolo naznačené v aprílovej katechéze, farnosť potrebuje žiť rodinný rozmer, aby sa stala miestom vzájomného prijatia, neposudzovania a odpustenia. V tomto môže byť rodinný život príkladom: V rodine sa totiž problémy jedného člena stávajú problémami celej rodiny, tak isto ale aj jeho radosti sú radosťou všetkých, jeho smútok je smútkom všetkých a dôvodom hľadať spôsob útechy a povzbudenia. A práve tak to má byť aj vo farskom spoločenstvo, kde si jeho členovia nie sú navzájom ľahostajní, ale naopak, plnia výzvu sv. Pavla: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“ Nie však len navonok, naoko, ale v úprimnej empatii prameniacej z lásky. Po vzore rodiny sa tak z farnosti stane miesto, kde sa každý môže cítiť vzácny, milovaný a prijatý, miesto, v ktorom bude prebývať Kristov pokoj a požehnanie.
Príklad sv. Pavla
Spoločným menovateľom pre farskú rodinu i pre rodiny vo farnosti môžu byť slová sv. Pavla: Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! (Kol 3,12-14).
To, čo má byť charakteristickým znakom kresťana, má byť charakteristickým znakom aj kresťanskej rodiny i farského spoločenstva.
- Milosrdenstvo – doslova útroby milosrdenstva, označujú zakorenené a emocionálne zľutovanie či súcit, ktoré sú vlastné Ježišovmu verejnému pôsobeniu. Milosrdenstvo v sebe zahŕňa tri prvky: vyjadrenú potrebu, odpoveď zľutovania a lásky a akciu, ktorá zmierňuje potrebu.
- Láskavosť – Božia láskavosť k človeku sa prejavuje v jeho trpezlivosti a zdržanlivosti pre spásu hriešnika, ktorá je zavŕšená v Ježišovej vykupiteľskej obeti na kríži. Je to teda prejav lásky a obety pre dobro druhého človeka – tak ako sa ku mne zachoval Ježiš, tak sa aj ja mám zachovať k môjmu blížnemu.
- Pokora – znamená čnosť rozhodnúť sa zrieknuť sa práv a postavenia, aby človek mohol slúžiť iným, tak ako to urobil Ježiš Kristus (porov. Flp 2,6-11).
- Miernosť – opisuje rozhodnutie človeka zrieknuť sa práva na pomstu či odplatenie sa zlým za zlé a pripodobnenie sa Ježišovi (porov. Mt 11,29).
- Trpezlivosť – označuje postoj človeka, ktorý zoči-voči náročnej situácii odmieta reagovať s hnevom či vášňou, ale s vedomím a víziou širšieho obrazu všetko znáša.
To, čo spája týchto 5 čností, ktoré majú byť podčiarknuté vzájomným odpustením založeným na Božom odpustení (ako učí napr. aj modlitba Otčenáš [porov. Mt 6,9-15]), je láska. V nej sa členovia rodiny zdokonaľujú v jednotlivých čnostiach a rozvíja vzťahy k svojim najbližším. Analogicky to platí aj pre farské spoločenstvá – len v láske a vzájomnom odpustení dokážu rásť v čnostiach ako živé údy Kristovho tela, ktoré svoju vieru nežijú len navonok, ale každodenné vrastanie do spoločenstva lásky v Trojjedinom Bohu.
Služby vo farnostiach
Keď však hovoríme o rodinách a farnosti, môžeme nájsť inšpiráciu aj v niektorých „bežných“ činnostiach. Je zvykom, že v rodine je starostlivosť o domácnosť rozdelená medzi jej členov. A tak môže mať niekto na starosti varenie, iný umývanie riadu po jedle, drobné opravy a pod. Neraz je to tak, že aj deti majú pridelené svoje úlohy či služby (či už pri upratovaní, alebo pri starostlivosti o domáceho miláčika). Dokonca aj tento rodinný obraz je aplikovateľný na život farnosti. Farnosť totiž nie je len kňaz. Rovnako tak ani liturgické slávenie nie je len záležitosťou kňaza. Už Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium o posvätnej liturgii vyzýva k plnej, aktívnej a uvedomelej účasti na liturgických sláveniach. To v praxi znamená, že svätú omšu neslúži kňaz s veriacimi ako divákmi, ale slávi ju celé spoločenstvo veriacich na čele s kňazom, pričom kňazskú službu nemožno nahradiť nejakým iným, nevysväteným služobníkom. Predsa však, slávenie je slávením spoločenstva, ktoré sa aktívne zapája do liturgie či už spevom, modlitbou alebo aj nábožným počúvaním či posvätným tichom.
Okrem aktívnej účasti veriacich na liturgii sú však členovia farnosti pozvaní do rôznych služieb – tak ako v rodine každý člen má byť nápomocný rodinnému spoločenstvu. Preto sú veriaci pozvaní slúžiť v rôznych službách, či už pri liturgii ako kostolníci, organisti a kantori, lektori, akolyti a miništranti, alebo aj mimo liturgie v službe tých, ktorí sa starajú o poriadok v kostole a jeho okolí, o výzdobu, ako animátori o deti a mládež v spoločenstvách, no rovnako tak i v službe tých, ktorí prispievajú svojou činnosťou napr. o prípravu agapé na farských akciách. Každý takýto farník, ak svoju službu vykonáva pokorne, z lásky a bez túžby po sláve čo obohatení sa, prispieva k rozmeru rodiny v spoločenstve a stáva sa skutočným pokladom pre kňaza i pre celú farnosť. Treba sa však vyvarovať pocitu vlastnej nenahraditeľnosti a jedinečnosti v službe, ktorá by si chcela uzurpovať právo všetko riadiť, o všetkom rozhodovať a napokon aj určovať, kto čo smie a čo nie. Takýto postoj odporuje duchu služby vo farnosti a namiesto budovania rúca vzťahy a demotivuje tých, ktorí by chceli prispieť svojimi talentami k rozvoju farnosti a k vznešenejšiemu sláveniu liturgie. Služba nemá byť na osobnú slávu, ale vždy len a len na väčšiu slávu Božiu.
Keď pápež František vydal 10. januára 2021 motu proprio Spiritus Domini, umožnil tak, aby do liturgických služieb lektorátu a akolytátu mohli byť ustanovení veriaci laici bez ohľadu na pohlavie, teda aby túto službu, dovtedy vyhradenú mužom, mohli vykonávať aj ženy. V praxi ide pri lektoráte o službu nielen čítať čítania pri sv. omši, ale aj ohlasovať Evanjelium a podieľať sa na príprave na sviatosti (napr. na sviatosť birmovania). Pri akolytáte, na druhej strane, nejde len o rozdávanie Eucharistie pri sv. omši, ale napr. aj o možnosť navštíviť chorých a priniesť im Kristovo telo. Pápež František tak umožnil vstup do služby Kristovi skrze spoločenstvo všetkým veriacim laikom.
Milosti vyplývajúce zo služby
Služby Kristovi a spoločenstvu však nie je vždy ľahká. Vedia o tom svoje všetci tí, ktorí obetujú čas a energiu, aby pripravili liturgické slávenie, aby nacvičili spevy, aby vyzdobili kostol, atď. A neraz sa môže v týchto ľuďoch objaviť otázka: „Čo ja z tej námahy vôbec mám?“ Je to podobná otázka, akú Peter položil Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“ (Mt 19,27). Do istej miery ide o legitímnu otázku pre všetkých, ktorí slúžia Bohu. Odpoveď je jednoduchá. Ježiš hovorí: „A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života“ (Mt 19,29). Ani jedna sekunda obetovaná pre Krista a jeho oslavu, ani jediná kvapka potu, nezostane bez odmeny. Ježiš však nehovorí len o odmene vo večnosti, ale aj tu na zemi.
Samozrejme, bolo by naivné očakávať, že odmenou za službu budú peniaze či sláva. Čím Kristus odmeňuje, je milosť. Svätá omša sama o sebe je zdrojom mnohých milostí, ktoré prijímajú veriaci na nej prítomní. Zvláštne milosti dostáva i kňaz, ktorý ju slúži. No jedinečné milosti zostupujú na všetkých tých, ktorí aktívne prispievajú k jej sláveniu – na kostolníkov, organistov, spevákov, miništrantov, lektorov, ale aj na tých, ktorí kostol poupratovali a vyzdobili. Tieto milosti sú zvlášť pre nich, pretože, niektorí obetovali Bohu svoj čas a úsilie, iní, v službe, nemôžu prežívať sv. omšu naplno tak, ako ostatní veriaci, pretože sa musia sústrediť napr. na čítanie, na spev a pod. A Boh toto všetko vidí a odmeňuje svojimi milosťami. Preto všetci tí, ktorí sa rozhodli z lásky k Bohu a k blížnemu venovať svoj čas a úsilie na podporu farnosti ako pri liturgických, tak i pri neliturgických príležitostiach, môžu mať istotu, že Božia milosť sa na nich vylieva zvláštnym spôsobom a ich životy Pán napĺňa svojím požehnaním.
Záver
Rodiny vo farnostiach sú ich nevyhnutnými a nenahraditeľnými stavebnými prvkami. V nich sa odohráva prvá evanjelizácia, v nich sa žije každodenný život s Kristom, ktorý je posilňovaný sviatostným životom. Ony, nasledujúc Ježišov príkaz lásky a príklad apoštolov (napr. uvedeného sv. Pavla) môžu a majú byť jedným z formujúcich prvkov spoločenstva – najmä svedectvom jednoty v láske, prijatí a vzájomnom odpustení. Ony formujú človeka k vedomiu zodpovednosti za spoločenstvo, v ktorom žije a vedú k službe v ňom. Keď sa farnosť zmení zo spoločenstva nezávisle od seba existujúcich jednotlivcov na spoločenstvo podobné rodine, vtedy môže farnosť prejsť obrodou a stať sa miestom, ktoré prekračuje hranice inštitúcie a stáva sa miestom vzťahov, miestom, kde každý človek cíti prijatie nielen zo strany Boha, ale aj zo strany človeka – miestom, kde Kristus žije a koná svoje divy uprostred farskej rodiny.
Katechézy pre Jubilejný rok 2025 - 11. Pútnici na ceste k večnej nádeji - november
14 novembra, 2025
Slávenie Veľkonočného trojdnia a Veľkonočnej oktávy v Rožňave v Jubilejnom roku 2025
30 apríla, 2025