5. katechéza - Výročie diecézy - máj

Evanjelizácia ako prvoradá služba kňaza v obnovenom živote farnosti

Pred niekoľkými dňami sme v Cirkvi oslávili Nedeľu Dobrého Pastiera – deň, kedy si viac pripomíname Krista, ktorý vedie a chráni svoj ľud spôsobom, ako sa pastier stará o svoje stádo oviec. Toto poslanie „byť dobrým pastierom“ však Ježiš odovzdáva ďalej svojím apoštolom a skrze nich aj ich nástupcom a pomocníkom, teda biskupom, kňazom a diakonom. V živote farnosti je to potom v prvom rade kňaz, kto sa má stať pastierom svojho ľudu.

V rannej Cirkvi, keď farnosti boli primárne vo veľkých mestách a na ich čele stál biskup, bolo úlohou kňazov svojmu biskupovi asistovať pri bohoslužbách a vysluhovaní sviatostí a zároveň sa starať o prípravu katechumenov. Až neskôr, so vznikom vidieckych farností, sa z kňazov stali ich samostatní správcovia. Ich úloha pomáhať svojmu biskupovi a vytvárať s ním jednotu podporovanú modlitbami však zostala nezmenená. Čo je však prvoradým poslaním biskupa a následne i kňazov vo farnostiach?

Druhý vatikánsky koncil a služba kňaza

Dnes, keď pozorujeme činnosť farára či správcu farnosti, vidíme pravdepodobne v prvom rade človeka, ktorý slávi svätú omšu, prináša Eucharistiu, vysluhuje sviatosti, skrátka: robí „sviatostný servis“. Popri tom sa venuje vyučovaniu náboženstva v škole, pochováva, stará sa o kostol a farnosť z hľadiska ekonomického, venuje sa mládeži, rôznym skupinám aktívnym vo farnosti, atď. A možno s bolesťou v srdci sleduje, ako počet veriacich prichádzajúcich na bohoslužby postupne klesá. Tento trend, nech už má akékoľvek príčiny, je jedným zo znamení čias, o ktorých hovoril už Druhý vatikánsky koncil pred viac než 60 rokmi. A je to práve koncil, ktorý poukazuje na fakt, že navzdory dôležitosti všetkých vymenovaných činností kňaza vo farnosti, obzvlášť potom sláveniu Eucharistie a vysluhovaniu sviatosti zmierenia, na prvom mieste služby ako biskupov, tak i kňazov má stáť niečo iné: ohlasovanie Evanjelia.

Dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus to hovorí jasne: „Pri plnení svojho učiteľského poslania biskupi nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je najdôležitejšia z ich prvoradých povinností“ (CD 12). Podobne hovorí aj dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis:

„Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha, ktoré všetci právom žiadajú z úst kňazov. Keďže nik nemôže byť spasený, ak prv neuveril, prvou povinnosťou kňazov ako biskupových spolupracovníkov je všetkým hlásať Božie evanjelium, aby plnili Pánov príkaz „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) a tak utvárali a zveľaďovali Boží ľud“ (PO 4).

Poslanie hlásať Evanjelium po celom svete je dané samotným Kristom. Pastierska činnosť kňaza teda musí nevyhnutne začínať ohlasovaním radostnej zvesti o Ježišovi Kristovi. Apoštol Pavol v liste Rimanom veľmi jasne poukazuje na absolútnu dôležitosť tohto poslania: „Veď každý, kto by vzýval Pánovo meno, bude spasený. Ako však budú vzývať toho, v ktorého neuverili? Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10,13n).

Služba evanjelizácie neveriacich

Stojac tvárou v tvár potrebe vnútornej obnovy našich farností, vynára sa potreba obnovy aj kňazskej činnosti podľa Kristových slov. Znamená to otvoriť znovu dvere fary a vyjsť von do sveta, ktorý už nie je naklonený Ježišovi a znovu o ňom začať aktívne svedčiť. Nie však len slovami – tie dokážu byť vyprázdnené, ale v prvom rade príkladom. V prípade kňaza to znamená niekedy aj opustiť akúsi bublinu tvorenú niekoľkými „vzornými“ farníkmi a ísť, ako vravieval pápež František, na periférie. Vykročiť aj k tým, ktorí sú od Cirkvi vzdialení. Niekedy stačí málo – prísť sa ukázať na obecnú či mestskú akciu a rozprávať sa ľuďmi bez predsudkov, bez posudzovania, ale zároveň aj bez bezbrehého prozelytizmu, ale naopak, so srdcom láskavým a otvoreným, aby títo mohli zakúsiť, že život s Kristom a v Kristovi človeka nevykosťuje, ale napĺňa ho vnútorným pokojom, radosťou a predovšetkým nádejou. Kňaz tak môže „provokovať“ (v dobrom slova zmysle) svojou neobyčajnosťou k zamysleniu sa a hľadaniu dôvodu tohto vnútorného ukotvenia neveriacimi či inovercami. Tak ako Kristus oslovil mnohých svojím láskyplným prijímaním všetkých ľudí bez rozdielu, čím otvárali ich srdcia k obráteniu a pokániu, tak aj kňaz má pristupovať k tým, ktorí sa s Kristom ešte nestretli, aby ho spoznali v ňom samom. Ide tak o prvý krok na ceste novej evanjelizácie.

Dnešná evanjelizácia nezačína slovom, ale skutkom. Moderný človek obklopený nekonečným zdrojom informácií na internete či prostredníctvom sociálnych sietí nepotrebuje dostať len ďalšie „suché informácie“ a vyprázdnené slová. To, čo naozaj potrebuje, je zážitok Božieho dotyku, zážitok, ktorý ho „nakopne“ hľadať pravdu, krásu, lásku a dobro. Až po zážitku dokáže otvoriť svoje uši a predovšetkým srdce Božiemu slovu. Dnešní ľudia, obzvlášť mladí, nenávidia pretvárku a faloš a keď ich odhalia, stránia sa ich a ich nositeľov. Preto iba Slovo autenticky prežívané kňazom, môže zasiahnuť aj tých, ktorí o Ježišovi nepočuli alebo im je ľahostajný a otvoriť im srdcia.

Evanjelizácia veriacich

Bolo by však naivné myslieť si, že ohlasovanie Evanjelia končí pri neveriacich či inovercoch. Úlohou kňazov vo farnosti je hlásať Kristovu blahozvesť aj tým, ktorí už sú pokrstení, ktorí sú už členmi Cirkvi. A hoci sú aj v tomto prípade rovnako povolaní svedčiť autentickým životom, evanjelizácia prostredníctvom slova má väčší priestor a do istej miery i dôležitosť. Veriaci navštevujúci bohoslužby totiž prichádzajú, aby sa posilnili a povzbudili vo viere. A to, okrem Eucharistie, je možné práve skrze počúvanie Božieho slova. Lenže nestačí len to slovo počuť, treba ho pochopiť a začať žiť. Tu však neraz narážajú veriaci na problém. Veď najmladšie texty Nového zákona sú staré približne 1900 rokov, kým najstaršie texty starého zákona pochádzajú z obdobia spred 3000 rokov dozadu. Mnohé veci, o ktorých sa číta v rámci bohoslužby slova, sú človeku kultúrne, sociologicky, geograficky i nábožensky tak vzdialené, že ich pôvodná sila sa akoby vytráca. Na tomto mieste musí teda nevyhnutne vstúpiť kňaz, aby posolstvo Božieho slova aktualizoval pre dnešný svet – nie zmenil, ale vysvetlil tak, aby mu moderný človek porozumel a dokázal ho aplikovať vo svojom živote. To však ale znamená prijať na seba výzvu neustále sa vzdelávať v biblickej vede a neustále znovu a znovu rozjímať o Svätom Písme vo svetle znamení čias, ktoré žijeme. Iba tak sa potom môže predstaviť pred veriaci ľud a zvestovať im Božie slovo ako niečo stále živé a aktuálne. Veriaci nepotrebujú počúvať v kázňach a homíliách o tom, čo kňaz robil celý týždeň, aký film dávali v televízii či čo hrozné sa zase vo svete udialo. Kňaz má byť nositeľom a hlásateľom Evanjelia a z neho prameniacej nádeje. Farnosť sa tak môže obnovovať iba vtedy, ak je živo spätá s Božím slovom, ktoré je vždy aktuálne a živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, so slovom, ktoré rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca (porov. Hebr 4,12).

Evanjelizácia „papierových katolíkov“

Keď hovoríme o znamení čias, ktoré sprevádzajú život farnosti, nemožno opomenúť jav, kedy veľké množstvo ľudí je pokrstených a formálne („na papieri“) patria do Cirkvi, no v skutočnosti žijú, akoby Krista nepoznali. Mnohým z nich bolo kedysi zvestované slovo Evanjelia – chodievali na náboženstvo, pripravovali sa na 1. sväté prijímanie a na birmovku, no v dospelosti prestali navštevovať bohoslužby a žiť sviatostný život. Poznajú základné modlitby, no nemodlia sa. Hovoria, že sú kresťania, no s Kristom buď nežijú, ale ak áno, tak im stačí raz či dvakrát do roka prísť na svätú spoveď a na svätú omšu. Je to veľká skupina ľudí, ktorí potrebujú byť re-evanjelizovaní. Znamená to akoby znovu priniesť radostnú zvesť Evanjelia k tým, ktorí s ňou už raz stretli, no z rozličných dôvodov v nich nezapustila korene. Aj títo ľudia sú smädní po pravde, aj oni túžia po šťastí, ktoré pramení z odpustenia a zmierenia, no zabudli, kde ich možno nájsť. Re-evanjelizácia sa tak stáva poslaním kňazov v akomsi medzistupni medzi prvou evanjelizáciou neveriacich a katechizovaním veriacich. Je istou formou pripomenutia prvotnej horlivosti a lásky, ktorú tieto „stratené ovce“ zanechali (porov. Zjv 2,4). A práve tu môže a má kňaz vstúpiť dobrý pastier, ktorý odchádza hľadať ovcu, ktorá sa zatúlala a hľadá ju, až kým ju nenájde, aby ju s radosťou vzal na plecia a priniesol domov (porov. Lk 15,4-7). V ňom sa títo „papieroví veriaci“ môžu znovu stretnúť so živým Kristom, ktorý s otvorenou náručou čaká na ich návrat domov tak, ako otec vyzeral a vyčkával svojho márnotratného syna, ktorý odišiel do ďalekej krajiny (porov. Lk 15,20). Nie sú to výčitky, nie je to ani obviňovanie, ktoré vovádza strateného naspäť do spoločenstva: Je to v prvom rade preukázaná láska, milosrdenstvo, odpustenie a prijatie. Možno je preto načase prestať sa znevažujúcu vyjadrovať o „jednoročákoch“ (teda o tých, ktorí prichádzajú do chrámu iba raz do roka – obvykle na Vianoce), ale hľadať cestu, ako ich osloviť, ako im zvestovať Evanjelium, aby sa v nich znovu rozhorela láska k Bohu, aby si znovu otvorili srdcia a vystúpili z „pohodlia“ života bez Krista, ktoré ich napĺňa vnútornou prázdnotou, na ktorú neexistuje žiadny iný liek než je sám Kristus. Smutnou skutočnosťou je, že práve re-evanjelizácia sa javí v našom prostredí ako tá najťažšia výzva v ohlasovaní Evanjelia. Je to však výzva, ktorej čelí prakticky celá Európa a západný svet. Nič to však nemení na tom, že prvým krokom musí byť autentický život v Ježišovi Kristovi. Faloš a pretvárka nesmú mať miesto nielen v živote kňaza, ktorý chce osloviť „papierových katolíkov“, ale aj v živote jednotlivých veriacich, ktorí vytvárajú spoločenstvo farnosti. Inak sa z neho stane len komédia, ktorú prekuknú všetci bez rozdielu: neveriaci, stratení i veriaci.

Rehoľníci a rehoľníčky v službe evanjelizácie

Veľkou pomocou pri obnove farnosti skrze evanjelizáciu môžu byť aj v nej žijúci a pôsobiaci rehoľníci a rehoľníčky. Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o obnove rehoľného života Perfectae caritas o nich píše, že sú to tí, ktorí sa rozhodli osobitným spôsobom zasvätiť svoje životy Bohu v dodržiavaní evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti v zrieknutí sa sveta a živote jedine Bohu. Preto sú vyzývaní hľadať jediného Boha a spájali kontempláciu s apoštolskou láskou v spolupráci na diele spásy a šírení Božieho kráľovstva (porov. PC 6). Aj oni sú teda skrze modlitby a prácu medzi ľuďmi, často bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie či vyznanie, ohlasovateľmi Evanjelia svojím životom a skutkami lásky. Neraz sú to charitatívne diela vlastné charizmám jednotlivých rehoľných inštitútov, kde ľudia na periférii po prvýkrát zažijú láskyplné prijatie vlastné Kristovi a jeho nasledovníkom. Na druhú stranu, vo vzdelávacích inštitúciách sú rehoľníci a rehoľníčky živým svedectvom pre mladých, že žiť s Kristom sa oplatí, že život podľa Evanjelia je životom možno nie ľahkým, no naplneným radosťou a nádejou, ktorá je silnejšia než všetky protivenstvá sveta naokolo. Nuž a napokon v zdravotníckych zariadeniach, ktoré rehoľníci a rehoľníčky spravujú, sú to práve oni, ktorí sa skláňajú k trpiacim a zomierajúcim s láskou a starostlivosťou milosrdného Samaritána (porov. Lk 10,30-37) a prinášajú im nádej založenú na radostnej zvesti o Kristovom zmŕtvychvstaní. V týchto a mnohých iných službách blížnym zvestujú zasvätené osoby Evanjelium tým najautentickejším spôsobom. Preto je ich prítomnosť a služba vo farnosti neoceniteľným požehnaním a pomocou, obzvlášť vtedy, ak svoje zasvätenie prežívajú v radosti, nádeji a pevnom bratskom či sesterskom spoločenstve založenom na vzájomnej úcte a láske, čím napodobňujú príklad prvotnej Cirkvi, o ktorej zaznievali slová dosvedčené Tertuliánom na konci 3. storočia: „Pozrite, ako sa milujú. Pozrite, ako sú jeden za druhého ochotní umrieť, kým tamtí sú ochotní skôr jeden druhého zabiť“ (Tertulián, Apologeticus 39, 7), čím je ich evanjelizácia slovom dosvedčovaná evanjelizáciou životom.

Choďte do celého sveta

Farnosti, v ktorých žijeme a pôsobíme, sú, tak ako celá Cirkev, podobné živému organizmu, ktorý sa skladá z rozličných údov (porov. 1 Kor 12,12-31). To však ale znamená, že potrebujú tiež prijímať neustále potravu, ktorá ich udržiava nažive. Tou potravou je, samozrejme Eucharistia, no zároveň aj Božie slovo, ktoré, ak je aktualizované a inkulturované, stáva sa oživujúcim prvkom života jednotlivca i spoločenstva. Preto je potrebné, aby kňazi nikdy nezanedbávali ich prvoradé poslanie, ktorým je hlásanie Evanjelia. Veď sám Kristus hovorí: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20a). Doslovný preklad slov „učte všetky národy“ znie „urobte zo všetkých národov mojich učeníkov“. Učeníkom sa však môže stať len ten, kto počúva učenie, teda komu bolo hlásané Kristovo Evanjelium. Učeník je však v pravom slova zmysle ten, kto neustále pokračuje v učení sa – nikdy neprestáva teda prijímať slová Evanjelia. Preto ani kňaz nikdy nemôže prestať s evanjelizáciou v akejkoľvek jej podobe. Inak by sa spreneveril poslaniu, ktoré mu bolo dané samotným Ježišom Kristom. A hoci je to poslanie náročné a občas môže v tejto dobe pripomínať boj s veternými mlynmi, môžu si byť všetci ohlasovatelia Evanjelia, tak biskupi, ako aj kňazi, diakoni, rehoľníci i rehoľníčky vo všetkých farnostiach istí, že ich službu požehnáva a sprevádza Kristus, pretože on sám končí vyslanie svojich učeníkov do celého sveta slovami: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20b).

Slávnosť 250. výročia vzniku Rožňavskej diecézy

18 mája, 2026