Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

ROBME TAK A PÁN NÁS POŽEHNÁ

Drahí bratia kňazi, o necelý mesiac začne 2. Rožňavská novéna, pri slávení ktorej môžeme znova vytvoriť silnú jednotu spoločenstva vo všetkých farnostiach diecézy. A keďže budú k dispozícii modlitby Novény (Deviatnika k Panne Márii) aj v maďarskom jazyku, naše diecézne spoločenstvo modlitby môže byť úplné.

Znova bude platiť, že v každej farnosti to bude vyzerať tak, ako sa za Novénu zaangažuje kňaz. Keďže jednotlivé dni slávenia Novény v Rožňave sú pridelené podľa dekanátov, iste záleží na dekanovi, ako zabezpečí čo najviac pútnikov z dekanátu, ale dokáže to len vtedy, keď kňazi dekanátu, každý vo svojej farnosti budú osobne mobilizovať ľudí na púť.

Chcem hneď v úvode poďakovať všetkým, ktorí sa aktívne zapojili do Prvej Rožňavskej novény. Bolo to vzájomné obohatenie diecézneho spoločenstva, z ktorého vyberám časť z príhovoru dp. Petra Fábiana.

Na Eucharistickom kongrese v Budapešti (v septembri 2021), Mons. Massimo Camisasca, biskup diecézy Reggio Emilia, hovoril o mučeníctve talianskych kňazov po 2. svetovej vojne, ktorí svojou smrťou vydali svedectvo o tom, čo denne slávili v Eucharistii.

Vyrozprával životný príbeh Rolanda Riviho, malého seminaristu, ktorý nebol kňazom, ale túžil sa ním stať. Rolando bol veľký nezbedník, šibal a živé dieťa, no dobrého a otvoreného srdca a prirodzene nábožensky naladený. Tak si to osvojil od svojho otca. V ich rodine spoločná modlitba, modlitbe svätého ruženca, denná účasť na sv. omši a pravidelné pristupovanie k sviatostiam boli samozrejmosťami. Rolando videl v miestnom farárovi, don Olintovi, oduševňujúci príklad. Túžil sa stať kňazom a v roku 1942, ako 11-ročný vstúpil do malého seminára v Marole.

O dva roky neskôr, kvôli príchodu nemeckých nacistov do ich oblasti, bohoslovci museli opustiť seminár. Predstavení im odporúčali nosiť reverendu aj doma, aby nezabudli, že patria ku Kristovi. S týmto úmyslom ju nosil neustále aj Rolando. Mnohí ho varovali, že je to nebezpečné zvlášť kvôli komunistickým partizánom, ktorí kňazov pokladali za nemeckých kolaborantov. Rolando im odpovedal len toľko: „Nemôžem vyzliecť reverendu, lebo je znakom toho, že patrím ku Kristovi a On nikomu nič zlé nespravil.“

Po rannej sv. omši zvyčajne mladý seminarista vyšiel do blízkeho lesíka študovať. Raz na obed sa nevrátil. Našli len jeho rozhádzané knižky a ceduľu s odkazom: „Zobrali sme ho. Partizáni.“ Tí ho odvliekli 25 km od jeho rodiska, k obci Monchio. Na jednej samote Rolanda zavreli do chlieva, potupovali ho, mučili a žiadali, aby poprel svoju vieru a zahrešil. On to všetko odmietol spraviť. Z jeho reverendy si spravili futbalovú loptu a považovali ju za trofej. Po troch dňoch, 14. apríla 1945 ho zviazaného vyviedli do lesa a dvomi ranami do hlavy a hrude ho jeden 17-ročný partizán, keď sa (Rolando) modlil za svojich rodičov, zastrelil so slovami: „Aspoň bude zajtra o jedného farára menej.“

Počas vyšetrovacích procesov vyšlo najavo, že jediným dôvodom Rolandovej popravy bolo to, že nosil reverendu, reverendu, ktorá mu pripomínala, že patrí ku Kristovi. (Z homílie dp. Fábiana na Rožňavskej novéne.)

Mimochodom, odsúdených vrahov bl. Rolanda potom omilostil vtedajší premiér Talianska a komunistický predák Togliatti.

Ako hodnotíme s odstupom času Rolandovu vernosť ku Kristovi aj cez vonkajší znak nosenia reverendy? Na túto tému už odzneli mnohé diskusie rôzneho charakteru. Ak by som však položil otázku v štýle prof. Šoku (mnohí ho pamätáte); znela by takto: „Je dobré, ak vo výbave diecézneho kňaza chýba reverenda?... Alebo ak ju nenosí pri liturgických úkonoch, a to nie z dôvodu horúčavy?... Napr., či napokon aj ku chorému nejde kňaz v „plážovom“ oblečení?“

Tieto kňazské dni sú vďakou za návštevu sv. Jána Pavla II. v Rožňave, v roku 2003. V dňoch 12. – 15. septembra 2021 navštívil Slovensko Svätý Otec František a my si s radosťou a vďačnosťou pripomíname prvé výročie jeho návštevy. Možno by sme svoj postoj mohli porovnať s ich postojom ku kňazskému oblečeniu. Ďakujem vám, bratia kňazi, ktorí ste sa nenechali pomýliť nesprávnym názorom na kňazské oblečenie.

Všimnime si aj ich postoj k modlitbe breviára, lebo môže byť pre nás povzbudením, ale aj spytovaním svedomia. Možno je treba si pripomenúť, že je to „Liturgia hodín“. Už prvé slovo „liturgia“, užívame len dvakrát: liturgiou označujeme sv. omšu a breviár. Prečo breviár? Lebo je to modlitba Cirkvi a jej slávenie zjednocuje a obohacuje celú Cirkev. Ak by teda v živote kňaza, ktorý pri diakonskej vysviacke vzal na seba záväzok spoločnej modlitby Cirkvi, sa táto modlitba vedome oslabila alebo vytratila, taký kňaz (diakon) vedome oslabuje spoločenstvo Cirkvi a nie je verný sľubu, ktorý učinil pri diakonskej vysviacke.

Kňazovi, ktorý sa s radosťou modlí „Liturgiu hodín“, nebude v rukách  a v dennom programe chýbať ani modlitba posvätného ruženca. Aj pri tejto modlitbe je príklad sv. Jána Pavla II. a Svätého Otca Františka, veľmi povzbudzujúci a presvedčivý.

Sú to len niektoré znaky kňazskej identity, ale už aj pri ich zachovávaní, takýto kňaz rád vyhľadáva spoločenstvo svojich spolubratov v kňazstve, lebo cíti, čo aj jeho samotného, aj ostatných posilňuje v kňazskom živote. Ako je dobré, ak pri Hórke Liturgie hodín stále na seba pamätáme a za seba navzájom sa modlíme. Ako je dobré, ak pozvanie k spoločenstvu „kňazi kňazom“ nie je predmetom posmešnej ignorancie, ale radosťou, lebo „... je dobré, ak bratia sú pospolu“ (porov. Ž 133, 1). V živote kňaza,  ktorý rád realizuje tieto pozvania k bratskému spoločenstvu a vzájomnej modlitbe, už nebude neobvyklá ani každodenná adorácia a pravá úcta k Panne Márii a sv. Jozefovi. Potešil som sa, keď som sa dozvedel, že v Rakúsku i v Nemecku vytvárajú kňazi modlitbové spoločenstvá sv. Jozefa, ako odkaz Roku sv. Jozefa a túto úctu prenášajú aj do svojich farností. Aký je výsledok? Vo farnosti, v ktorej sa muži zasvätili sv. Jozefovi, prestali rozvody.

Ak existujú pochybnosti, či praktizovanie spomenutých praktík nás posunie dopredu, odpovedám povzbudzujúcimi slovami: „Robme tak a uvidíme, či nás Pán nepožehná!“ Či Pán znova nezdvihne zo svojho „usadenia“, „vyhriateho ležoviska“ nového Matúša (dnes má sviatok), nového služobníka Cirkvi, hoc laika, ktorý sa začne viac angažovať vo farnosti a hlavne, prehĺbi svoj duchovný život. Aj kvôli tomu sa modlitbovou aktivitou Novény „oplatí“ rozsievať.

Pri spoločnom slávení 2. Rožňavskej novény vo všetkých farnostiach sa len posilní jednota kléru a Božieho ľudu. Spoločná modlitba nás všetkých – kňazov i veriacich, bude znova nádherným spolu-kráčaním na synodálnej ceste. A to potrebujeme všetci. Lebo ako sa ukazuje, náročnosť dní, ktoré aktuálne prežívame, je stále veľká. Ľudia, ktorí majú otvorené oči, vidia jasne, že to bude ešte ťažšie. Máme pred sebou otvorenú šancu byť pre ľudí oporou, s ochotou prijatia a povzbudenia. Nehovorím o nejakej imaginárnej Cirkvi, hovorím o každom z nás, lebo každý z nás bude vystavený tejto skúške.

Pravdivé prežívanie kňazstva nás nájde pripravených aj pri týchto nových výzvach,  a keby aj niekto „zakopol“, spolubrat v kňazstve nech mu čo najskôr príde na pomoc. Slovami sv. Pavla Efezanom (1. čítanie), by som zamyslenie doplnil takto: aby sme „žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám (nám) dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte (-me) sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 1-3).

Ďakujem vám, bratia kňazi, keď sa usilujete stále viac vnikať do slov Pána Ježiša, ktorého „pokrmom bolo plniť Otcovu vôľu“ ( porov. Jn 4,34). Lebo kňaz, ktorý stále viac rozumie týmto slovám, neúnavne stvárňuje svoj životný štýl tak, aby nekonal podľa svojich plánov, neustrážených návykov a momentálnych vzplanutí, ale slúži tak, ako sa to od neho očakáva. Vďaka vám za tento verný príklad služby a nech vás Pán v ochrane Panny Márie, sv. Jozefa i vašich patrónov naďalej žehná. Amen.